štvrtok 2. septembra 2010

PC REVUE - OpenPark

Nedôveruj a preveruj!

Sám seba radím k dosť opatrným, ba až nedôverčivým jedincom, ktorí nenaletia hneď tak na hocičo. „Výhodnosť“ lákavých ponúk väčšinou rozpoznám na prvý pohľad, do výherných súťaží sa z princípu nezapájam a odvážne tvrdenia či presvedčivé „fakty“ si radšej overujem. Ak ste na tom podobne, je to fajn, napriek tomu to nemusí stačiť a môžete sa ľahko stať obeťou špekulantov, ani nebudete vedieť ako. Príkladov je nanešťastie habadej, ja som vybral iba pár z nich, ktoré sú dosť typické a boli u nás v poslednom období masovejšie rozšírené.

Jeden z najznámejších príkladov sú súťaže o byty či autá, komunikované cez SMS. Medzi ľuďmi je už asi známe, že pri komunikácii prevádzkovateľa hry so súťažiacim sa často neuvádza cena spätnej SMS, ktorá môže byť typicky 2 eurá, ale aj viac, a nie pár centov ako pri bežnej SMS. Čo je však ešte zákernejšie, zákazník často ani netuší, že po odoslaní SMS s istými kľúčovými slovami sa bude zapájať do súťaže automaticky aj bez potvrdzovania, resp. ďalšieho vedomého posielania SMS. To zistí často až následne pri kontrole kreditu či výpise z účtu, keď mu operátor naúčtuje záhadných X desiatok eur. To, že pravidlá sú iba na webe a súťažné SMS na nič „zákerné“ neupozorňujú, je asi zrejmé...

Je pravda, že súťažiaci má možnosť odhlásiť sa z danej hry alebo úplne vypnúť posielanie akýchkoľvek herných SMS od operátora. Férovejšie by však bolo, keby táto možnosť bola štandardne stopnutá a operátor by ju aktivoval iba po výslovnom súhlase zákazníka pri znalosti všetkých podmienok.

Druhý príklad je posielanie rôznych výživových preparátov zadarmo na vyskúšanie. V tomto prípade som bol aktívnym účastníkom aj ja :-). Zavolali mi jedného dňa na mobil, že mi pošlú zadarmo na odskúšanie niečo na kĺby. Tak som im povedal, veď nech pošlú, k ničomu sa nezaväzujem, nič som im nepodpísal, a ak to nebudem chcieť, ďalšiu, už platenú zásielku si prinajhoršom neobjednám. Tak sa aj stalo. Keď to prišlo, niekde som to založil a zabudol aj vyskúšať. Po pár týždňoch/mesiacoch prišla zloženka, aby som niečo zaplatil. Ja som to nechal tak, veď som si nič neobjednával, oni mi z vlastnej iniciatívy poslali iba vzorku zadarmo na odskúšanie. Ale po čase mi prišlo od vymáhateľskej spoločnosti niečo ako výzva na úhradu a návrh na mimosúdne vyrovnanie. To som už zbystril pozornosť, začal sa tým zaoberať. K dobru danej spoločnosti musím priznať, že sa to podarilo dostať do stavu, aby som nakoniec nemusel nič platiť. Verím však, že sa našli aj takí, ktorí sa zľakli a radšej zaplatili...

Ako úplný bonbónik uvádzam na záver tretí príklad, kde tento mechanizmus dotiahli až do úplnej „dokonalosti“. Išlo o prevádzkovateľov webových stránok, ktorí nalákali na svoj obsah alebo súťaže dôverčivých návštevníkov. Tí, ak sa chceli dostať ďalej k obsahu, klikli na link, ktorým nevedomky potvrdili svoj súhlas s uzatvorením zmluvy s prevádzkovateľom. Pre zaujímavosť a pobavenie uvádzam jej upravenú podstatnú časť: „Aby sa zabránilo zneužitiu a zámernému zadávaniu chybných údajov, bude Vaša IP adresa [xx.xx.xx.xx] uložená. Na základe tejto IP adresy je možné identifikovať danú osobu cez Vášho poskytovateľa internetu. Kliknutím na tlačidlo "Ďalej k obsahu" či "Registrácia" akceptujete uzatvorenie zmluvy s našou spoločnosťou na dobu 12 mesiacov. Dohodnutá cena za prístup k poskytovaným informáciám na základe tejto zmluvy činí 39,95 EUR.“

Navyše pri registrácii nebola táto informácia často viditeľná, nachádzala sa v spodnej časti rolovateľnej stránky, ktorá je odrolovaná hore, takže ju nebolo vidno. Takýchto podvodných portálov bolo viacero (basnici.sk, ms-2010.sk, stahujme.sk, downloads-portal.sk atď.). Výška poplatkov bola rôzna, ale stáli za nimi väčšinou tí istí ľudia. Hoci právne je takáto zmluva postavená na vode a prevádzkovateľ podľa mňa ani nepočítal s tým, že sa prípad dostane až na súd, biznis sa spoliehal na určité percento vystrašených nešťastníkov, ktorí radšej zaplatia, len aby nemali opletačky. A nemusí ich byť málo. V tomto prípade, pokiaľ viem, už existuje hromadné trestné oznámenie a prípad preveruje aj obchodná inšpekcia. Podobných stránok však celosvetovo existuje kopa (asi 800), vhodným opatrením je preto inštalácia softvéru, ktorý upozorní používateľa na podvodné stránky, napr. ActivityMon WebGuard.
Hoci mnohé kauzy už spoločnosťou prebublali, možno očakávať, že prídu ďalšie a ich tvorcovia budú ešte vynaliezavejší. Preto treba väčšou medializáciou a upozorňovaním apelovať na ľudí, aby boli opatrnejší a zdravo nedôverčiví. Nemusí to stačiť, nie všetci sme totiž rovnako prezieraví, opatrní, nie všetci sa dokážeme rovnako chrániť. Existuje síce aj u nás niekoľko občianskych združení na ochranu práv spotrebiteľa, ale ich možnosti a právomoci sú obmedzené, majú skôr poradný charakter. Drzosť niektorých špekulantov už naozaj zachádza priďaleko, a preto by mali zasiahnuť štátne orgány cez vhodné represívne opatrenia. Ich rýchlosť a účinnosť je však otázna. Preto by sa ľudia mali spoliehať najmä na seba.
Prostredie digitálnych technológií poskytuje výbornú živnú pôdu pre predátorov, ktorí striehnu na svoju korisť. Ak ňou nechcete byť, držte sa známeho „Nedôveruj a preveruj“!

PC REVUE 9/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Úsmev ako dar
A máme po dovolenkách. To leto vždy prebehne tak rýchlo, preto sa chcem obhliadnuť späť. Ja nie som celkom „dovolenkový“ človek, teda nie v tom zmysle, že prídem na jedno miesto a tam prežijem celé voľné dni. Vylihovanie na pláži veľmi nemusím, ale nové miesta spoznávam rád. Vždy po 7 dňoch sa už poriadne teším domov, 14 dní by som nevydržal. Doma je jednoducho doma. Tentoraz sme boli na dovolenke v Bulharsku, čo na Slovensku nie je najvychytenejšia destinácia. Zvykne sa hovoriť, že je lacné, je tam more, a ak vám vyjde počasie, je tam krásne. Tentoraz som v súvislosti s Bulharskom musel vo svojich spomienkach načrieť poriadne hlboko do minulosti. Konkrétne 42 rokov, lebo toľko uplynulo odvtedy, čo som tu bol naposledy – ešte s rodičmi na starej dymiacej škodovke. Bolo to obdobie pred mojím nástupom do základnej školy, a tak sú spomienky už zahalené nánosom času. Vlastne neviem presne odlíšiť, čo sú skutočné spomienky a čo je len moja fantázia z rozprávaných zážitkov. Viem však isto, že sme sa vracali domov 21. augusta 1968 a na hranici stál veľký ruský tank. Pár dní sme museli prežiť na konzervách pod stanom v nejakej maďarskej dedine. Príliš som tomu nerozumel, maďarčine už vôbec nie, ale jasne si pamätám sústrastné pohľady domácich na nás ako postihnutých okupáciou, na to sa veru nezabúda. Z pobytu v Bulharsku si pamätám „sprchu“ v stanovom kempingu, ktorá pozostávala z krhly uviazanej na špagáte. Keď sme sa chceli sprchovať, potiahli sme za špagát, a pokiaľ bolo dosť teplo, bola teplá aj voda. Po viac ako 40 rokoch je Bulharsko úplne iná krajina, presnejšie povedané, pobrežie navštevované turistami je v inej situácii. Nájdete tu luxusné hotely, masáže na pláži, rôzne predajne s vyslovenými „sprostosťami“, ktoré určite nepotrebujete, ale kúpite, či moderné nákupné centrá. Ak si odmyslíte všadeprítomnú azbuku, nie je tu nijaký rozdiel oproti plážam v Grécku alebo Taliansku. Ja si na dovolenke vždy požičiam auto, lebo je to oveľa lepšie a aj lacnejšie ako organizované fakultatívne zájazdy. Rozdiel v Bulharsku sa potom prejavil čoskoro. Stačí zájsť hlbšie do vnútrozemia, mimo dosahu turistov, a prekonáte desaťročia. Bežní Bulhari žijú na vidieku celkom inak. Hoci som sa dosť snažil, sprchu a krhlu so špagátom som síce nevidel, ale zato som nemohol nevidieť autá z dôb socializmu, prach a pre nás aj čudnú architektúru. Ale žijú tu šťastne a usmievajú sa.
V turistických centrách je všetko pripravené pre turistov, ale nejako mi tam chýbalo to podstatné. Tu pracujúci Bulhari sa na nás neusmievali. Presnejšie povedané, v našom hoteli sa neusmievali. Jednoducho bolo vidieť, že my sme si už všetko dopredu zaplatili, väčšina z nás skončila pri populárnom all-inclusive a teraz už niet vôbec o čo bojovať. Akoby som tej obsluhe z hotela videl na čele napísané: „Čo ste si zaplatili, to aj dostanete. Ničím nás však už nevyrušujte, my pre vás ani nič navyše zadarmo neurobíme.“ Ako sa to prejavilo? Chcel som zistiť od recepčnej v hoteli, ktoré miesta by som si na našom vlastnom výlete mohol pozrieť. Odpoveď bola stručná: Na to sú tunajšie cestovné agentúry, ak chcete, kúpte si fakultatívny výlet. Ale my nevieme o okolí nič a ani nechceme vedieť. Alebo keď prišiel čas požičania auta a ja som čakal už 10 minút po termíne a nikto neprichádzal, chcel som, aby recepčná zavolala do miestnej požičovne a spýtala sa, aký je problém. Na moju prosbu mi odporučila, aby som šiel do izby, tam je telefón a môžem si zavolať. Ak si odmyslím, že by ma ten telefonát nechali zaplatiť, stále tu bola rečová bariéra. Jednoducho pri svojich návštevách v západnej Európe a USA beriem už ako normálne, že v lepšom hoteli je osoba, ktorá sa tu označuje ako concierge a vyzná sa v okolí, poradí mi a všetko aj zariadi. Ak mi dobre poradí, ja navštívim miestne služby, pravdepodobne tam aj niečo miniem a celý región bude bohatší. Čakal som, že niečo podobné urobí aj namosúrená recepčná, ale neurobila nič a tvárila sa pritom ako čerstvo prebudená sova. Teší ma, že na Slovensku sme už o trošičku ďalej. Nedávno som bol v Slovenskom raji a tu som mal v minulosti podobné negatívne skúsenosti. Teraz som však videl na tvárach obsluhy úsmev a jednoducho som cítil, že si konečne uvedomili, že tí odporní hostia sú v skutočnosti úplne najdôležitejší ľudia na svete, lebo len z nich žijú. A videl som to aj neskôr v reštaurácii na Kláštorisku. Samozrejme, ceny sa tu tiež vyrovnali svetovým trendom, ale to už nastalo dávnejšie a bez služieb.
V Bulharsku teda vyhľadávanie zaujímavostí ostalo len na internete. Veľmi chválim, že na Slnečnom pobreží (čo tu všade pekne po bulharsky volajú Golden Beach) nie je s internetom žiadny problém a dokonca aj v našom hoteli bol zadarmo, resp. bol už započítaný v cene. A dnes ľudia veľmi využívajú internet, najčastejší hostia sú tu asi Rusi (ruština je tu aj univerzálny jazyk) a tí si na dovolenku svoj notebook nosia. A veru nie hocijaký, toľko notebookov v štýle Ferrari som na jednom mieste ešte nevidel. Bežne ich využívajú na hodinové videotelefonáty cez Skype s blízkymi, večerné sledovanie archívu domácej televízie a všadeprítomné hry. Nasledoval som tento trend, len som k tomu pridal ešte vybavovanie mailov, ale len tak „na pol plynu“. Stránky o možnostiach výletov v Bulharsku sú skôr striedme, nijaká efektná multimediálna prezentácia, ktorá by ma naozaj nalákala, tu nie je. Stránky o Slovensku sú oveľa krajšie. A hlavne budú! Len čo som sa vrátil domov, konala sa tlačovka o tom, že Google pripravuje multimediálnu prezentáciu našich najväčších a údajne najkrajších miest cez svoje populárne Street View. Mimochodom, video z tohto predstavenia nájdete na DVD REVUE, a ako z neho zistíte, v tomto čase sa už zbierajú fotografie z 9 slovenských miest a v budúcom roku si ich budeme môcť pozrieť spolu s ľuďmi z celého sveta. Ja osobne by som k zberným autám a trojkolkám pridal niečo ako horského nosiča s kamerou Google. Ak má svet vedieť o takých krásach na Slovensku, akým fakt páru nieto, potom bude treba vystúpiť z klimatizovanej kabíny auta. Také miesta ako Tatry, Liptov, Orava, ale hlavne Slovenský raj vo svojej naturálnej podobe podľa mňa v Európe nenájdete. Keby sa tak stalo a svet by objavil, čo možno ani my všetci nepoznáme, staneme sa turistickým centrom aj bez mora.
Prajem vám úspešný začiatok školského roka a veľa síl do horúcej jesene.
16. augusta 2010, Ondrej Macko

PC REVUE 9/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko