utorok 4. augusta 2009

PC REVUE

Technológie a marketing

Každý deň sa na nás valia ponuky rôznych obchodných domov, ale v dnešnej dobe aj elektronických obchodov. Letákov v schránke pribúda, „spam“ je teda na dennom poriadku a platí to isté pravidlo ako pri elektronickej pošte. Ak rýchlo vytiahnete všetky reklamné ponuky a zahodíte ich do pripravenej škatule pod schránkami, ľahko sa vám stane, že v niekoľkostranovom katalógu umožňujúcom skvelý nákup tlačiarne alebo notebooku bude práve tá vaša „vyžiadaná“ pošta, na ktorú čakáte.

Výkon počítačov neustále narastá. Sme zaplavení výrokmi o zdvojnásobovaní hustoty polovodičových prvkov, percentuálnych nárastoch výkonu po kúpe extra špičkovej základnej dosky či toho najširšieho monitora sľubujúceho väčšiu produktivitu na vysokom rozlíšení obrazu. To všetko nás sprevádza na každom kroku od nákupného strediska cez reklamu v meste, po príchode domov zasa v poštovej schránke a, samozrejme, aj po zapnutí počítača. A v čase krízy všetko s takými akciovými cenami, o akých by sa vám ani nesnívalo.

Osobne sa dosť zaoberám testami inteligentných telefónov. Stredná trieda stojí 500 eur (a to určite pri cenách notebookov nie je málo), majú všetky možné aj nemožné funkcie, ani GPS už dnes nesmie chýbať J. No moje skúsenosti s navigáciou sú asi také, že po 300 metroch, keď za chôdze ťukám nechtom na displeji a márne čakám na vyhľadanie satelitov, nakoniec zvolím tú pradávnu nepočítačovú alternatívu a opýtam sa okoloidúceho. Verte, že je to niekoľkonásobne rýchlejšie ako čakať na satelitný signál. Takisto si viem zanadávať pri reklamách na telefón, ktorý je okrem pár parametrov technologicky porovnateľný s modelom spred štyroch rokov. Ale marketing ho prezentuje ako štýlový, pričom stojí len jedno euro. Nalejme si čistého vína, štýlovým možno nazvať takmer každý telefón.

Podobne to je aj s počítačmi. Rôzne katalógy a letáky nás denne bombardujú ponukami na kúpu prenosného počítača, vybrať si je však dosť veľký problém. Typových označení a modelových čísel je toľko, že sledovať jednotlivé modely zvláda len profesionál v danej oblasti. Je chvályhodné, že si môžeme vybrať zo širšej ponuky ako pred piatimi rokmi? Drobné detaily v konfigurácii sú niekedy otázkou len 15 eur. Po radosti pri vybaľovaní prenosného počítača s najnovším typom dvojjadrového procesora a toho vôbec najlesklejšieho displeja však prichádza po čase mierne sklamanie. Po akom čase, to závisí od toho, čo všetko chcete na počítači robiť. Stačí nainštalovať pár programov od rôznych firiem a vyskúšať menej tradičné spôsoby práce, napríklad editovanie veľkých obrázkov či konvertovanie upraveného videa, a už je tu prvé chybové hlásenie a nasleduje reštart. Nuž, v tejto chvíli nám najvýkonnejší procesor ani 4 GB RAM nepomôžu. Viac ako honbu za čoraz vyššími frekvenciami a kapacitami by som určite ocenil, keby sa na počítače dalo skutočne spoľahnúť. Mnohí mi zrejme dáte za pravdu, že tento problém tu je neustále, a hoci sa výrobcovia snažia integrovať všemožné funkcie, stále to nie je ono.

Pamätám si na to, keď som potreboval rýchlo vytlačiť jednu jedinú stranu. Káblom USB som pripojil k počítaču prenosnú tlačiareň a ako naschvál odmietla tlačiť. Systém zobrazoval chybu v komunikácii, nie a nie vytlačiť vytúženú stranu. Po chvíli premýšľania som zistil, že na vine je pripojený bluetoothový modul v tlačiarni. Neopakuje sa náhodou aj tu situácia podobná tej s frekvenciou procesora a neustálym zrýchľovaním? Viete, v čase, keď som potreboval vytlačiť tú stranu, mi bolo úplne fuk, či tento model zvláda tridsať strán za minútu alebo päť. Jednoducho som z neho nič nedostal. Myslím, že práve tu by mali byť počítače a súvisiace technológie prístupnejšie a mali by dokázať odhadnúť používateľovu chybu a pokúsiť sa o nápravu. Veď to technicky nemôže byť také ťažké.

Takisto ma nenechajú chladným správy o znížení emisií CO2, ušetrených pri výrobe alebo imaginárne ušetrených doma. Netvrdím, že ide len o marketingový trik a že v širšom ponímaní nemajú takto chápané technológie niečo do seba. Najmä vo firmách, kde je skutočne veľký počet počítačov, sa dá ušetriť významné množstvo finančných prostriedkov. Otázne však je, aká časť našej planéty sa zdevastuje, aby si manažéri na udržanie svojej pozície splnili plán, navrhli o pol roka ďalšie prelomové riešenie a vytvorili pre používateľa dôvod, prečo si kúpiť nový úsporný monitor s ešte lepším kontrastom alebo úsporný Wi-Fi smerovač do domácnosti.

Takto by som mohol pokračovať azda v každej oblasti hardvéru, výsledok by bol rovnaký. Jednoducho je tu akýsi trend nezaspať na vavrínoch a nemám pocit, že by raz prišlo vytriezvenie z tohto systému vytvárania produktov a „dôvodov“ pre ľudí na ich kúpu. Stačí zmeniť obal, pridať lesklý dizajn, pár tlačidiel navyše, niekoľkokrát výrobok otočiť okolo vlastnej osi v reklame, pridať k notebooku ako benefit súdok piva a niekto sa už len chytí. Ďakujem, ja si vystačím so „starinou“, a aj keď nebudem taký štýlový, budem môcť seriózne pracovať, aspoň dovtedy, kým najnovší operačný systém a nejaký špičkový komponent rýchlejší ako jeho stará generácia nevypovie službu a nechá ma v štichu. Pochopiteľne, vo chvíli, keď sa mi to bude najmenej hodiť.

Michal Reiter

P.S.:

A na záver pozitívna správa. Mobily budú mať jednotný napájací adaptér – malý konektor USB vám bude stačiť pri všetkých značkách. To isté vraj bude v platnosti aj pre notebooky alebo prijímače GPS. Je to vynikajúca správa, nerozumiem, prečo sme na toto čakali tak dlho. Akurát ma napadá, že tieto staré, čo máme teraz (a nie je ich málo), bude treba nejako ekologicky zošrotovať. Žeby zase nejaký marketingový trik na podporu predaja? :-)

PC REVUE 8/2009 Editorial
Autor: Michal Reiter

PC REVUE - OpenPark

Na ceste

Niekedy tak rozmýšľam, kam kráča táto spoločnosť, čo nás čaká o rok, dva, päť či desať. Teda ak vôbec prežijeme rok 2012... :-) V súčasnosti sa vraj nachádzame na prechode od industriálnej k tej informačnej. Neviem, či my alebo nejaká iná vyspelejšia ekonomika v nej už sme, prípadne kedy v nej budeme. Máme rôzne koncepty a stratégie opisujúce, ako to v takej informačnej spoločnosti bude vyzerať, ale v podstate si to dokážeme predstaviť a jej mnohé služby a vymoženosti využívame už teraz. Otázka znie, čo príde potom. A tá otázka nie je úplne mimo, keďže vývoj sa neuveriteľne zrýchľuje. Kým agrárna spoločnosť mala trvanie približne desaťtisíc rokov, industriálna éra sa začala len asi pred 300 rokmi a teraz ju strieda informačná éra, ktorá bude trvať len niekoľko desaťročí. Ale čo príde po nej? Principiálne existujú dve možné cesty vývoja. Teda za nevyhnutného predpokladu zachovania civilizácie, t. j. ak sa spoločnosť nezničí sama niektorou z pohrôm vyvolaných či už vlastnou vinou, alebo pôsobením vonkajších faktorov (vojny, epidémie, prírodné katastrofy atď.) skôr, než dôjde k zmene...

Jednu z ciest nám ponúkajú futurológovia a autori sci-fi. Tí predpovedajú ešte tesnejšie prepojenie sveta ľudských bytostí a sveta „strojov“, resp. „inteligentných“ technológií. A to až na úrovni ľudského tela, či už sú to neurálne implantáty, nanoboty, bionické orgány, prechod do virtuálnej reality atď. A sem patria aj autonómne inteligentné roboty. V tomto ponímaní by sme v konečnom dôsledku dospeli k hybridnej technokratickej ľudsko-strojovej civilizácii. O tom, ako by to mohlo dopadnúť v prípade jej nezvládnutia, bolo natočených už veľa filmov...

Druhá cesta je podľa „predpovedačov“ budúcnosti spojená so spiritualizáciou všetkých oblastí života človeka, spoločnosti i celej ľudskej civilizácie. Pod týmto pojmom si, samozrejme, každý môže predstaviť niečo iné, ale v zovšeobecnenom a veľmi zjednodušenom ponímaní ide o intenzívnejšie zaoberanie sa vlastným vnútrom, hodnotovým rebríčkom, duchovnými zákonmi, etickými princípmi a v konečnom dôsledku túžbou po dokonalosti. Sem patrí aj riešenie otázok typu Kto som? Aký je zmysel môjho života? Aké je moje poslanie? Samozrejme, táto sféra má aj svoj transcendentálny rozmer.

Takáto cesta je však oveľa náročnejšia, pretože chce od ľudí, aby nad sebou rozmýšľali, aby rozmýšľali nad vzťahmi s blízkymi a svetom okolo. Aby si dávali ťažké a nepríjemné otázky a aby na ne hľadali odpovede. Alebo sa aspoň o to pokúsili. Aby riešili rôzne dilemy, problémové situácie a spory, ale tak, aby sa každý deň vedeli pozrieť sami sebe do očí. Problémom je, že mnohé deti nedostanú od rodičov dobrú výchovu a škola ani spoločnosť tento hendikep už nedobehnú. A vlastne sa o to ani veľmi nesnažia. Výsledkom je, že hodnotové vzorce správania sú postavené na materializme a zákonoch džungle. Zmyslom života je potom snaha utrhnúť si pre seba maximum a „užiť si“, kým sa dá. Z takejto perspektívy sa zdá ponáranie do svojho vnútra dosť nepravdepodobné. Pár „vyvoleným“ azda osud uštedrí životnú lekciu, padnú na dno a dostanú šancu začať odznovu, možno aj lepšie. Väčšine však postačí prežiť život pokiaľ možno bezbolestne a bezproblémovo, vyplnený príjemnými zážitkami. Takáto cesta vývoja spoločnosti sa preto zdá na prvý pohľad zarúbaná. Nemusí to však tak byť.

Jednak si v poslednom období všímam, že dosť veľa ľudí z blízkeho či vzdialeného okolia hľadá nové smerovanie, nové naplnenie života. Doterajší spôsob konzumného prežívania im už nevyhovuje a chcú mu dať nový obsah. Zmysluplnejší, uvedomelejší, duchovnejší, bližší k prírode a k pravým hodnotám.

Niektorí počúvajú vnútorné signály, nutkanie na zmenu a rozhodnú sa ísť touto cestou hľadania. Iným vyhovuje doterajší život a zmene sa bránia, ale to platí len do momentu, keď na nich už čaká životná lekcia, ktorá ich prinúti hľadať východiská, pričom sa budú musieť rozhodnúť, či svoju skúšku zložia, alebo nie.

Takisto si v kníhkupectvách a na internete všímam obrovský nárast záujmu o literatúru z tejto oblasti. Problém je, že ľudia teraz majú prístup k obrovskému množstvu informácií a ťažko sa v nich orientujú. Sú medzi nimi absolútne zásadné a nesmierne cenné zdroje, ktoré boli po stáročia tajné a dostupné len vybraným jedincom. Ale nájde sa tu, samozrejme, aj brak a vyslovene škodlivé a zavádzajúce publikácie. Pokiaľ človek nedisponuje dostatočným odstupom a kritickým zvažovaním, čo je a čo nie je pravdivé a správne, môže sa ľahko dostať aj do slepej uličky alebo na scestie. V takom prípade by sa mal obrátiť na duchovne vyspelejšieho, zorientovaného a predsudkami nezaťaženého sprievodcu. No ten, kto sa raz na túto cestu pustí, vie, že je správna, aj keď sa na začiatku zdá ťažká a strastiplná. Neskôr sa však môže stať nesmierne zaujímavou a najmä obohacujúcou. Aj keď možno nie každý príde do cieľa, už len rozhodnutím vydať sa na cestu hľadania urobí pre seba a svoje okolie veľmi veľa.

To, koľko jedincov sa vyberie jednou alebo druhou cestou, rozhodne o tom, aký charakter bude mať naša spoločnosť, naša civilizácia. A čo vy? Už ste sa rozhodli..? :-)

PC REVUE 8/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný