štvrtok 1. decembra 2005

QUARK

Vážení priatelia,
dlho som rozmýšľal, čo vám, aj sebe zaželám do nového blížiaceho sa roku 2006.
Samozrejme, na prvom mieste bude zdravie a hneď za tým pokoj. To sú stabilné
hodnoty, bez ktorých vlastne nič nemá zmysel. Chcel som však pridať niečo ďalšie
a inšpirácia prišla – z internetu. Našiel som tam informáciu, že japonský
telekomunikačný gigant NTT robí pokusy so zariadením, ktorým je možné ovládať
pohyby človeka nezávisle od jeho vôle. Vraj to vyskúšala aj reportérka americkej
agentúry AP. Potvrdila, že naozaj pri experimente nebola paňou svojho tela.
Dobre, povedal som, ďalšie víťazstvo zvrátených ideí nad človekom. Ďalší dôkaz,
že my ľudia naozaj nemáme zábrany. Už vidím praktickú aplikáciu tohto vynálezu.
Vo fabrikách nebudú mechanické stroje, ale biologické roboty. Čiže ľudia, ktorí
budú cez elektródy a pomocou riadiacich impulzov robiť, čo im ktosi prikáže a
plniť pracovné úlohy, – ale trebárs aj zabíjať. Nezamestnaných je vo svete dosť,
prísun lacnej pracovnej, investične nenáročnej montážnej kapacity, či výkonnej
služby by nemal robiť problémy...
Keby toto všetko videl a počul spisovateľ Karel Čapek, ktorý patrí k mojim
literárnym láskam, možno by nechcel žiť. Jeho RUR boli hlasným humanistickým
protestom, ale boli to v porovnaní s ľudskými
robotmi amatérske vízie, ktoré pri japonských kolegoch pôsobia až komicky.
Ešteže Čapek vymyslel slovo ROBOT a dal celosvetové meno týmto zariadeniam.

Žijeme v nemilosrdnom svete. Niekedy sa ho bojím. Čím ďalej, tým viac. Okrem
iného aj prívalových vĺn, hurikánov, aj vtáčej chrípky, teroristov, politikov,
lobistov či hlupákov. A –ľudskej zloby. V súvislosti s japonskými pokusmi sa
hrozím manipulácie, aj keď tá používa iné nástroje. Zákerný fenomén, zvaný
manipulácia, nás núti nakupovať nepotrebné veci, voliť nesprávnych ľudí, aj
nevoliť vhodných, prijímať zlé rozhodnutia, robiť čo nechceme, zriekať sa
skutočných hodnôt, správať sa proti zásadám civilizácie, ba aj proti vlastnému
presvedčeniu. Vnucuje nám cudzie názory, robí z nás nástroje svojich potrieb.
Premieňa nás na poslušné roboty. Síce iné, ako tie japonské, ale o to je
manipulácia s naším vedomím nebezpečnejšia.
Preto vám aj sebe želám, aby v tom budúcom roku ubudlo manipulácie (s nami),
aby bolo stále menej tých, ktorí sa s nami zahrávajú, zneužívajú nás,
robia nám zle. A – samozrejme, všetkým nám
želám pekné vianočné sviatky.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 12/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Tentoraz to bude trochu o politike a spoločnosti, ale aj o nás samých.
Parlamentná demokracia je údajne najspravodlivejší, najefektívnejší a najvyspelejší model na riadenie štátu. Viem, že nič lepšie zatiaľ nikto nevymyslel (tak, aby to aj v praxi fungovalo), a viem aj to, že do širokého akceptovania občianskej on-line demokracie je ešte ďaleko. Napriek tomu si myslím, že aj na tom súčasnom modeli je ešte stále čo zlepšovať.
Kým sa prepracujeme k on-line riadeniu spoločnosti, ktorého sa všetci politici boja ako našinec modrej obrazovky :), existujú aj iné spôsoby, ako zefektívniť celý tento proces. Mne osobne napríklad chýba väčšia čitateľnosť politických strán. Programy, deklarácie či stanovy strany sú síce fajn, ale sú príliš všeobecné na to, aby ich niekto vôbec čítal či aby sa z nich dalo vyčítať, ako sa stranícki predstavitelia či už vo vláde, alebo v parlamente zachovajú v kľúčových situáciách. Ak sa totiž nejaká strana hlási napr. ku konzervatívnym hodnotám, k rozvoju informatizácie či podpore sociálne slabších skupín, tak by mala tieto hodnoty aj presadzovať. Skutočnosť je však iná. Z vyjadrení straníckych predstaviteľov voliči zhruba ako-tak tušia smerovanie príslušnej strany, ale nepoznajú jasnú orientáciu, záväzok, ako bude strana presadzovať ich záujmy, keď príde rad na konkrétne rozhodovanie. Každá strana by preto mala vyplniť verejný „dotazník“ o kľúčových otázkach života spoločnosti, napr. ochrana života pred narodením, platené školstvo – áno či nie, miera podpory zahraničným investíciám atď. A z vyplnených odpovedí si volič skôr urobí obraz ako zo všeobecných charakteristík, že ide o stranu „neokonzervatívneho stredopravého“ smeru.
Tvrdším orieškom však bude, že aj občan by si mal vyplniť sám pre seba nielen pomyselný, ale aj skutočný „dotazník“ o tom, aké hodnoty vyznáva, k akým myšlienkam sa hlási. Či je viac za dotácie poľnohospodárom alebo za vyššie dávky v nezamestnanosti, či je za „bezplatné“ zdravotníctvo pre všetkých rovnaké alebo neplatenú základnú starostlivosť a platenú starostlivosť na vyššej úrovni. Vyplnením dotazníka, ktorý by obsahoval hlavné témy zo života spoločnosti, by sa občan o sebe dozvedel to, k akému prúdu, k akému politickému programu má asi najbližšie. No a potom stačí spustiť na imaginárnom elektronickom dotazníku funkciu „vyhľadaj a porovnaj“ a občan získa výsledok s informáciou, do akej miery spĺňa daná politická strana jeho hodnotový profil. A podľa aktuálnych preferencií si môže urobiť odhad, do akej miery má príslušná strana šancu tieto hodnoty po voľbách presadzovať. A v prípade vládnej koalície si občan môže vypočítať „hodnotový vládny program“ z prieniku straníckych dotazníkov jednotlivých členov koalície.
Samozrejme, všetko má svoje háčiky. Aj v tomto prípade záujmy jednotlivca môžu byť výrazne iné, ako sú záujmy či možnosti celej spoločnosti. Napríklad požiadavky na bezplatné a kvalitné školstvo a zdravotníctvo, výkonnú políciu a armádu, vysoké dávky v nezamestnanosti či vysoké dôchodky na jednej strane musia byť pokryté príjmami do štátneho rozpočtu na druhej strane. Väčšina občanov si totiž neuvedomuje, že štát je vlastne len jedna veľká domácnosť, ktorá hospodári s tým, čo má. A kde nie je, niet z čoho brať. Moje odporúčanie preto znie: zaradiť do školských osnov hranie plánovacích strategických hier à la Sim City. Občania tak budú mať väčší cit pre spoločné záujmy a balansovanie výdavkov, keď si v hre otestujú riadenie života v meste, napr. to, že keď sa znížia výdavky na políciu, zvýši sa kriminalita, keď budú privysoké výdavky do armády, síce vás nenapadne nepriateľ, ale zase vám budú chýbať peniaze na výstavbu škôl atď.
Určite by sa našlo ešte množstvo podobných viac či menej uskutočniteľných nápadov na to, ako zlepšiť riadenie našej spoločnosti, pretože vypísanie bianko šeku raz za 4 roky sa nezlučuje s mojou predstavou občianskej demokracie...
Ale aby sme neskončili takto vážne, skúsim „parlamentnú rozpravu“ :) trochu odľahčiť. Asi pred 30 rokmi kúpila naša rodinu starú chalupu na vidieku. V rámci jej „scivilizovávania“ sme likvidovali rôzne súčasti hospodárskeho dvora: kuríny, drevárničky, králikárne atď., pozbíjané zo starých dosiek a obité zajačím pletivom. Aké bolo moje milé prekvapenie, keď som nedávno na jednej vernisáži uvidel zhruba metrovú debnu, pozbíjanú presne z tých istých starých dosák, oblepených tým istým pletivom. Na tejto však bola hore aj cenovka, ktorá mi spravila dobrú náladu na celé poobedie. No povedzte, že to nie je až tak veľa, dať 80 000 Sk za takýto umelecký artefakt? A ešte keď si predstavím, ako by sa nám hodil do obývačky... :)
Zaujímavé čítanie decembrového čísla a všetko dobré do nového roku vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 12/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný

utorok 1. novembra 2005

QUARK

Vážení priatelia,
Prepánajána, už je tu november, o chvíľu sú Vianoce. Len teraz sme sa lúčili so
starým rokom a už je to zase tu? Aj Vy máte tento pocit? Aj Vám sa zdá, že čas
letí ako zbavený zmyslov? Že deň sa ani nezačne a je večer? Že nestihnete urobiť
čo ste chceli? Ak áno, tiež sa môžete považovať za produkt akceleračného
šialenstva, ktoré nás poháňa. Núti nás stále viac a viac zrýchľovať tempo. Práce
aj oddychu. Musíme chcieť ešte viac pracovať, viac toho stihnúť, nevymeškať
nijakú akciu, pripravené podujatie, brigádu, oslavu, zaujímavosť, trápiť sa, že
nemôžeme byť naraz na viacerých miestach, lebo stále prebieha niekde niečo
zaujímavé, kde by sme mali byť... Možno to poznáte. Čo s tým? Spomeňme si na
rozprávku, v ktorej dal nešťastný, dnes by sme povedali, zmindrákovaný kráľ,
úlohu svojim strážam, aby sa vybrali do sveta a pohľadali šťastného človeka..
Hľadali a keď konečne našli muža, ktorý povedal, že je šťastný, zaradovali sa a
pýtali si od neho košeľu, na dôkaz pre kráľa, že takýto človek existuje.
Nedostali ju, lebo šťastný človek neoplýval majetkom a dokonca nemal ani tú
košeľu. V tomto starom príbehu sa skrýva odpoveď na otázku, čo s našim
civilizačným šialeným tempom. Musíme menej chcieť, aby sme mali viac. Viem,
ľahko sa povie, ťažšie sa spraví. Ale ak nezačneme okamžite, už dnes spomaľovať
a menej chcieť, budeme mať čoskoro pocit, že Vianoce sú každý týždeň. Život nám
ubehne ani sa nenazdáme. Nakoniec, ak na to budeme mať čas, smutne a zbytočne sa
budeme pýtať samých seba – čo sme to vlastne dorobili? Ako sme si mohli zbabrať
život, ktorý mohol byť oveľa krajší a dokonca bohatší?
Ako sa toto všetko dotýka QUARK-u? Možno aj v tom, že Vám neponúkame
hlúposti typu, že výtržník a zabávač Maus má novú náušnicu, že chceme,
aby ste dostávali informácie predstavujúce skutočné hodnoty, plody ľudského ducha,
posúvajúce vývoj nie ku konzumu, ktorý je pliagou dneška, ale k dokonalosti a k vyššej kvalite života.
Ak ak si všimnete, že už druhé číslo časopisu vyšlo na kvalitnejšom papieri,
budem veľmi rád.
Na záver prosba – od tohto čísla je na obálke Quarku
upozornenie, že časopis je pre predplatiteľov lacnejší. V čase, keď je drahý
benzín, zdražuje sa plyn a tým vlastne skoro všetko, je takáto možnosť, mať
časopis za menej peňazí, sympatická. Čo poviete?
Váš
Eduard Drobný

QUARK 11/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Virtuálny mikrosvet

Tento mesiac som bol rozcestovaný tak akurát. Jeseň je v IT brandži vždy bohatá na rôzne konferencie, prezentácie i uvádzanie nových produktov a väčšinou sa konajú v zahraničí. Veď ani nečudo – blíži sa koniec roka a to je pre firmy i domácnosti obdobie, keď sa plánujú najväčšie investície. Tentoraz to však bolo bohatšie ako v minulosti. IT priemysel sa radikálne mení, zdá sa, že chytá druhý dych a na trh prichádzajú úplne nové produkty.
Poviete si, no, veď to je zábava, cestovať po svete a užívať si. Uznávam, zo začiatku je to možno zábavné i zaujímavé, ale všetkého veľa škodí. Navyše neustály tok mailov, správ, telefonátov, informácií vo všeobecnosti sa vôbec nezastavuje, keď nie ste v práci. Skôr naopak, partneri, redaktori, známi niečo posielajú a potrebujú. Obyčajne to býva súrne a väčšinou na poslednú chvíľu.
Jednou z možností, ako riešiť túto situáciu, je nechať všetko tak a po návrate do kancelárie si sadnúť k preplnenej mailovej schránke. Potom prijmete nejakú tú tisícku mailov a skúsite to „rozchodiť“. Pritom je zaujímavé, že ak necháte určitý čas niektoré problémy len tak bez ohlasu, zázračne sa vyriešia sami. A to bez toho, aby ste niečo urobili... :) No niektoré nie, počkajú na vás a po návrate do kancelárie máte o zábavu postarané. Čas na ich riešenie sa náramne skrátil, ak ide o niečo ozaj dôležité, musíte sa rozhodnúť hneď.
V poslednom čase sa tento prístup mení a za zmenou stojí podľa mňa všeobecná dostupnosť internetu. Stačí si so sebou zobrať notebook alebo vreckový počítač a vlastne si beriete svoju kanceláriu. Nájsť dnes v európskych konferenčných strediskách bezdrôtovú sieť nie je až taký problém, hotely sú ňou tiež vybavené. Situácia sa výrazne zlepšuje aj na Slovensku, napr. bratislavské letisko je pokryté bezdrôtovým internetom veľmi dobre.
Ak máte so sebou notebook a ste pripojení na internet, máte možnosť ostať v kontakte nielen v pracovnom, ale aj osobnom živote. Na súrne a dôležité maily môžete odpovedať okamžite. Pokiaľ máte notebook ako svoj hlavný počítač, môžete využívať aj celú históriu, čerpať informácie z dokumentov a pod. Cez internet sa aj v zahraničí dostanete k našim správam v televízii, ak vás to zaujíma, ostanete v kontakte s rozbehnutou reality show podľa vlastného výberu... :)
Myslím, že hlavne programy na okamžitú komunikáciu (najčastejšie ICQ, Skype či MSN Messenger) sú v tejto situácii veľmi dobrá pomôcka. V istom zmysle vám skutočne umožňujú byť na viacerých miestach naraz. Môžete tak ostať v spojení s okamžitým dianím v kancelárii aj na druhom konci sveta. Veci riešite ihneď, ani rozličné časové pásma nie sú až taký veľký problém. Takéto programy sú istou náhradou aj osobného stretnutia s ľuďmi, ktorých máte radi. V istom zmysle je to iný spôsob komunikácie, ktorý má svoje výhody. Možno si totiž „napíšete“ veci, na ktoré pri osobnom stretnutí nikdy neostal čas.
Osobne sa pýtam, ako to bude vyzerať o pár rokov, čo bude asi nasledovať. Ak sa pozriem dosť ďaleko za seba, ešte do obdobia budovania svetlejších zajtrajškov, v podstate bol problém nechať si zaviesť pevnú linku. Štandardná odpoveď bola: Nie sú „telefónne“ čísla. Pokiaľ ste nemali protekciu, museli ste čakať na obyčajný telefón aj niekoľko rokov. Neskôr sa objavil mobilný telefón, ale dlho to bola pre masy cenovo nedostupná forma komunikácie. Ak ste vtedy telefonovali napr. na zastávke autobusu, okolostojaci ľudia podozrievavo odhadovali váš zdravotný stav. Dnes má mobilný telefón väčšina ľudí, niektorí dokonca hneď viacero. Bežne sa používa handsfree súprava a telefonujúci so slúchadlom v uchu vyzerá, ako keby sa rozprával sám so sebou. Už to však nikomu neprekáža, resp. nik sa o to ani veľmi nezaujíma. Ľudia sú podľa mňa viac zahľadení do seba a svojich problémov, o okolie sa príliš nezaujímajú.
Pripočítajte k tomu videokomunikáciu, ktorú cez internet v súčasnosti bez väčších problémov a doslova za pár korún zrealizujete na počkanie. Stačí vám videokamera, slúchadlá s mikrofónom a rýchle pripojenie na internet a môžete sa pozrieť na svojich blízkych, ale i do práce.
Ďalej komunikujete s bankou bez toho, aby ste ju nejako často navštevovali, kupujete tovar v obchode, ktorý ste nikdy nevideli. Ak niečo hľadáte, intuitívne sa vám vybaví Google. Ak potrebujete skutočne sústredene pracovať, asi najlepšie miesto je na to doma s prístupom na internet. Vlastne si takto môžete vytvoriť akýsi virtuálny mikrosvet, v ktorom môžete žiť bez ohľadu na okolité prostredie i čas.
Pravdupovediac, stále to však nie je celkom ono. Ak sa s niekým stretnete osobne, môžete vnímať aj iné informácie, napr. mimiku tváre, intonáciu reči, úsmev, zamračenie a pod. Jednoducho, osobný kontakt je stále ten najlepší a naďalej prináša najviac.
Ak sa teda vrátim k svojej otázke, čo bude nasledovať, odpoveďou bude asi univerzálne komunikačné zariadenie, ktoré sa bude ľahko nosiť a bude dostupné takmer každému. Je možné, že to bude zariadenie integrované do ošatenia, umožňujúce aj prenos ďalších zmyslových vnemov. Predpokladom je dostupnosť bezdrôtového širokopásmového internetu za akceptovateľnú cenu.
Ešte pár slov k novembrovému vydaniu a výhľadu do budúceho roka. Namiesto CD REVUE prinášame DVD REVUE s kapacitou 4,7 GB a na ňom zaujímavý obsah. Pritom tento „upgrade“ majú naši čitatelia zadarmo, cena časopisu ostáva zachovaná. Vážime si vašu dôveru a pripravili sme súťaž pre každého (nového i „starého“) predplatiteľa. Môžete vyhrať množstvo cien – spolu za vyše 500 000 Sk. Ak sa vám nechce súťažiť, stále dostávate s predplatným darček – úplnú verziu softvéru na spracovanie fotografií. Cenu predplatného pritom oproti tomuto roku nijako nezvyšujeme, je stále rovnaká. Myslím, že je to dobrá ponuka, my sa pousilujeme priniesť vám čo najpútavejší obsah.
Príjemné čítanie novembrového čísla vám praje
Ondrej Macko

PC REVUE 11/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko

sobota 1. októbra 2005

QUARK

Vážení priatelia,
Ropná kríza v sedemdesiatych rokoch poriadne zatriasla našim sebavedomím.
Ukázala závislosť civilizácie na energetických nosičoch , osobitne na rope,
ktorá je vzhľadom na špecifickosť aplikácií dodnes nenahraditeľná. Kríza
pominula a všetko sa vrátilo do ľahostajných koľají a nehospodárnej spotreby až
plytvania. Dokonca sme zabudli na varovný prst odborníkov, že ropné zásoby sú
obmedzené, že okolo rokov 2043 – 2045 sa pri dnešnej spotrebe minú. To je ešte
ďaleko a ľahostajne predpokladáme, že dovtedy vedci niečo vymyslia. Skutočnosť
je ťažšia, než sa zdá. Asi o 20 rokov začne ťažba klesať a ceny prudko stúpať.
Ropa bude taká drahá, že jazdiť budú iba tí, čo majú na Rolls Royce. Nie je to
najlepšia vyhliadka, povedané s veľkou dávkou nezodpovedného optimizmu. V
skutočnosti je to horor, ktorého náznak prežívame dnes. Prognózy, o ktorých bola
reč, však neuvažovali s nárastom spotreby v Indii a v Číne. Táto neznáma v
rovnici spotreby situáciu ešte viac komplikuje.
Zarážajúce je, že sa celý svet tvári, ako by sa nič nedialo. Nič to však nemení na fakte, že sa blíži
energetická kríza, ktorá bude už na ostro, doterajšie generálky len naznačovali
aké to môže byť. Myslím, že si to ani nevieme predstaviť.
Čo s tým? Prestaňme povyšovať individuálny zisk nad všeobecné blaho. Šetrime energiou,
kde sa len dá. Napríklad – zdaňujme autá podľa spotreby, zvýhodňujme úsporné projekty,
odstráňme nezmyselné prepravy, atď. To sú však iba prechodné opatrenia, aby sme
si zvykli na ešte tvrdší úsporný režim, ktorý nás v budúcnosti nepochybne čaká.
Netreba ho však brať tragicky, môže znamenať novú kvalitu života zbavenú módnych
nánosov obohatenia a absenciu mnohých psychických aj materiálnych
škodlivín.
Nedostatok energie napokon môže ľudstvo ozdraviť. Bude to asi aj
bolieť, ale, nestálo by to za to? Čo myslíte? Váš
Eduard Drobný

QUARK 10/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Minule sme sa s kamarátom zamýšľali nad tým, aké sme mali hobby v časoch ranej mladosti a čo „fičí“ v súčasnosti. Niekto skladal letecké modely, iný sa venoval rádioamatérstvu, ďalší robil domáce chemické pokusy. A zároveň sme zhodnotili, že v súčasnosti je veľmi ťažké zaujať pozornosť mládežníkov, resp. odpútať ju od počítačov a internetu. S multimediálnou výbavou počítačov, prístupom k obrovskému množstvu informácií, zábavnosťou atď. totiž bude ťažko súperiť akýkoľvek iný koníček. Ich schopnosť umožniť spoznávanie sveta okolo nás, hoci iba virtuálne a sprostredkovane, je totiž neprekonateľná. A práve to sa mi nie celkom pozdáva – teda to, že ide o sprostredkované zážitky, ktoré sa nikdy nevyrovnajú tým vlastným. Hovorí sa, že múdri sa poučia z chýb druhých, ja som však zástancom názoru, že každý musí nakoniec prežiť tie vlastné, aj keď to bolí. Podobné je to aj so spoznávaním sveta, každý by si mal vyskúšať, aké to je, keď pustíte dole kopcom svoj prvý vetroň, ktorý letí nádherných 20 sekúnd, ale nakoniec sa rozmláti o strom a vaša práca posledných dní a týždňov v sekunde vyjde navnivoč. Aké to je, keď si zostrojíte prvú primitívnu „kryštálku“ a zo slúchadiel sa ozve zašumené nočné rozhlasové vysielanie alebo si popálite prsty od cínu či budete musieť premaľovať kuchyňu v dôsledku „úspešných“ chemických pokusov. Fotografie podobných pokusov na internete od niekoho iného sú síce fajn, ale chýba im ten správny štipľavý zápach síry. Spoznávajme preto svet všetkými zmyslami, ktoré sme dostali do vienka, a nie iba cez displej monitora. Možno to nebude také multimediálne výpravné, bezpečné, rýchle a dostupné na vzdialenosť jedného kliku, ale budú to naozajstné zážitky – aj príjemné, aj bolestivé, aj zapáchajúce, aj voňavé, aj pŕhlivé, aj mohérovo hladké.
Nezatracujem počítače a internet (to by už tak bolo!), ich virtualizácia interaktivity s vonkajším svetom má veľa predností a výhod, ale všetkého s mierou. Časom sa schopnosti počítačov simulovať svet okolo nás ešte zdokonalia, takže sa nám ten náš naozajstný bude zdať nesmierne všedný, nezaujímavý a pomalý. Veľmi dobre si uvedomujem, ako ľudia radi utekajú od vlastnej osobnej, pre nich často všednej reality a hľadajú spôsoby jej zatraktívnenia či voyeuristického sledovania a prežívania života niekoho iného. Niekomu na to stačí knižka Danielle Steelovej, inému Big Brother, ďalšiemu počítačová hra. Niekto iný si dopraje cigaretu „marišky“, ďalší sa do sveta imaginácie prenesie pomocou CH3 CH2 OH (pozn.: chemický vzorec alkoholu). Niektoré „virtualizačné metódy“ sú legálne, pre iné sa chodí aj do basy.
Nezatracujem nikoho ani sa nad nikým a ničím nepohoršujem. Iba sa snažím varovať, že už teraz máme problém s rozumným a kontrolovaným manažovaním úletov z reality a blížime sa do obdobia, kde na nás čaká ešte lákavejšia virtualita. Niekto nemá problém a virtuálny svet ho vôbec neláka, iný si dopraje nevinné úlety, z ktorých sa vedome vracia. Ale už teraz okolo seba máme ľudí rôzne demografického zloženia, ktorí majú vážne problémy kontrolovať svoje potreby a túžby, hoci vedia, že tým komplikujú život svojmu okoliu. Ale keby ho aj nekomplikovali a boli by sami ako prst, asi budete súhlasiť so mnou, že nie je životným poslaním žiadneho človeka stráviť život vo virtuálnom simulátore. To sa potom ani nemusel narodiť.
Neviem, ako ďaleko dospeje vývoj virtualizačných technológií a či sa dopracujeme na úroveň prezentovanú plejádou sci-fi filmov od Trávnikára až po Matrix. Som si však istý, že bude dosť atraktívna aj pre ľudí, ktorí by teraz síce ešte neprepadli napr. mánii súčasných počítačových hier či spomínanej mariške, ale nie som si už istý, či by vedeli kontrolovať svoje závislosti aj v budúcnosti a odolali by na prvý pohľad nevinným virtuálnym výletom. A buďte si istí, že vďaka komerčnému aspektu sa poskytovatelia obsahu postarajú o to, aby ich virtuálne svety boli poriadne atraktívne. Ešte stále ste si istí, že vás sa to netýka a že nepodľahnete? Nebol by som si taký istý...

Zaujímavé čítanie októbrového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 10/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný

štvrtok 1. septembra 2005

PC REVUE

A je po prázdninách... Toto obdobie sa zvykne nazývať aj uhorková sezóna a „údajne“ to znamená, že sa prakticky nič nedeje a aj v práci sa pracuje na pol plynu. Pravdupovediac, žiadne „uhorky“ do našej redakcie počas prázdnin nedorazili, práce bolo možno viac ako inokedy. Je to totiž obdobie, keď sa dá pozrieť trochu dozadu a premyslieť si cestu ďalej.
Na jeseň totiž pripravujeme úplne nové projekty, súťaže o hodnotné produkty. Premýšľame nad tým, ako vám prinesieme čo najzaujímavejšie informácie v čo najlepšom balení, pracujeme nad formálnymi i obsahovými zmenami nášho magazínu. Aby som trochu konkretizoval uvedené všeobecné konštatovania, prezradím, že pripravujeme dlhodobú súťaž o miesta redaktorov v našom tíme, pričom víťaz tejto ceny sa zároveň zúčastní na odbornej zahraničnej stáži v špičkovej medzinárodnej IT firme. Podmienkou bude odborné spracovanie určitej problematiky v podobe článku. Podrobnosti sa dozviete už v budúcom čísle nášho magazínu. Chceme vás takisto viac zapojiť do tvorby nášho-vášho magazínu. Už v predošlom čísle sme vyhlásili súťaž o 3 úplné verzie grafického programu CorelDRAW pre toho, kto pripraví najpútavejší motív obálky nášho magazínu. Táto súťaž pokračuje.
Prvé výsledky redizajnu PC REVUE ste mohli vidieť v augustovom čísle, v tomto vydaní sme pridali ďalšie nové prvky. Pribudlo označovanie článkov ukazovateľom náročnosti, nové sú nadpisy, iný je štýl zalomenia, pridali sme na prehľadnosti článkov. Aj konkrétne kroky v zmene obsahového zamerania
môžete spozorovať už v tomto čísle. Rozširujeme náš záber a budeme sa venovať aj témam, ktoré zaujímajú širšie spektrum čitateľov. V tomto čísle sa napr. detailnejšie venujeme téme inteligentnej domácnosti a domácim robotom. Po ich otestovaní môžeme vyhlásiť, že robotickí pomocníci majú už prijateľnú funkcionalitu a dajú sa bežne kúpiť aj na našom trhu. Pravdupovediac, aj keď sa vybavíte takýmito technickými zázrakmi, starostlivosti o domácnosť sa úplne nezbavíte. Tieto prístroje zatiaľ vyžadujú určitú asistenciu a ľudský dohľad. Rozhodne však umožnia ušetriť vám vzácny voľný čas a venovať sa napr. rodine.
Ďalšou zmenou v obsahu sú nové seriály. V tomto čísle štartujeme deväťdielny seriál Nebojte sa Linuxu. Reagujeme tým na požiadavky viacerých z vás o zaradení jednoduchého sprievodcu týmto operačným systémom. Témy o Linuxe, ktoré sú určené pre pokročilejších čitateľov a profesionálov, budú aj naďalej zverejňované v magazíne INFOWARE.
Postupne meníme aj recenzie „bežných“ produktov tak, aby bol ich text maximálne orientovaný na osobné skúsenosti redaktorov s používaním produktov. Cieľom je priniesť v jednom vydaní magazínu čo najviac produktov. Vyhľadanie kompletných technických parametrov príslušného produktu tak prenecháme skôr na internet. Produktom, ktoré, naopak, predstavujú radikálnu zmenu vo vývoji,
budeme venovať ešte viac priestoru. Príklad takejto recenzie nájdete už v tomto čísle na strane 76.
Rovnako máme od vás spätnú väzbu, že chcete mať viac porovnávacích testov s jasným odporúčaním, čo si máte kúpiť. Verte, že toto rozhodovanie nie je jednoduché, produkty na dnešnom trhu sú veľmi vyrovnané. Niet už miesta pre produkty, ktoré by boli vyslovene slabé.
V porovnávacích testoch tak kladieme dôraz na to, aby sme vám poradili „ideálne“ produkty pre viacero kategórií používateľov.
Ešte viac sme vzájomne prepojili obsah PC REVUE a CD REVUE. Drvivú väčšinu softvérových produktov, ktoré opisujeme v „papierovej“ časti, teraz nájdete aj na CD médiu. Pridali sme aj na „multimediálnosti“ a okrem recenzií zaraďujeme aj videoukážky.
Všetky tieto zmeny sme pritom robili za pochodu – popri bežnej príprave nových článkov. Cez prázdniny som tak aj s trochou závisti pozeral na uhorkovú sezónu v televízii. Iste ste si všimli, že väčšina televíznych staníc predstavuje v septembri zmenenú grafiku, ale v júli/auguste vysielajú
(okrem skutočných výnimiek) už raz vysielané programy. Keď sme už pri televízii – z nereprízovaného vysielania ma zaujala talentová show American Idol, vo voľnom preklade asi Amerika hľadá SuperStar. Keďže jej vysielanie bolo na rovnakej verejnoprávnej stanici ako slovenská verzia, porovnávanie je na mieste. Podľa môjho názoru bol hlavný rozdiel v tom, že finalisti americkej SuperStar vedeli všetci dobre spievať. Ďalej som mal dojem, že slovenská verzia bola miestami paradoxne viac „americká“. Myslím konkrétne na to, že naši finalisti boli v značnej miere výsledkom práce vizážistov či imagemakerov. Nezabudnuteľná je aj frekvencia vysielania reklamy v amerických médiách. Asi ste si všimli, že jej opakovanie je z nášho pohľadu neakceptovateľné.
A dosť ma zaujal aj oznam pod výzvou na SMS hlasovanie: „Nehlasujete! Na Slovensku neplatí.“ Žeby sa azda našiel niekto, kto by na minuloročný záznam americkej SuperStar poslal hlas svojmu favoritovi? Nechce sa mi tomu ani veriť.
Vráťme sa však k nášmu úsiliu o pozitívne zmeny v našom magazíne. Chcem poukázať na to, že vašim pripomienkam venujeme pozornosť a berieme si z nich ponaučenie. Možno nie všetky zapracúvame ihneď a kompletne, ale určite sa nad každou zamyslíme. Dosť nás však mrzia také príspevky k magazínu, ktoré nenavrhujú nijaké riešenie, ale cítiť z nich takmer až nenávisť. Internetová doba dáva možnosť takéhoto anonymného vyjadrovania sa a pravdepodobne aj to patrí k súčasnému chápaniu demokracie. Naším cieľom však nie je sťažovať sa, ale snažíme sa o spokojnosť vás – našich čitateľov. Jednoducho, máme čo robiť, robíme to však pre vás a radi!

Príjemné čítanie septembrového čísla vám želá
Ondrej Macko

PC REVUE 9/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko

QUARK

Vážení priatelia,
dnešných pár riadkov by som chcel venovať sebe, nám, presnejšie QUARKu. Začnem
charakteristikou, ktorú na adresu nášho časopisu predniesol jeden z našich
početných hostí. Bol to pedagóg a vedec, veľmi múdry pán, človek, ktorého význam
presahuje naše hranice. Rozprával, že si v okruhu známych, v rodine aj medzi
poslucháčmi urobil prieskum a vraj bol veľmi prijemne prekvapený, lebo na otázku
či poznajú QUARK, väčšinou odpovedali kladne. Časopis charakterizoval nie iba zo
svojho poznania, ale aj z charakteristík, ktoré si vypočul, ako periodikum pre
intelektuálnu elitu Slovenska. Neprotestoval som, naopak, dobre padne milé
slovo, pohladenie. A ešte dodal, že dnes, keď sa mnohé médiá pretekajú, kto
vyrobí väčšiu stupídnosť, je príjemné čítať stránky, ktoré prinášajú
poznanie.
Dosť chvály, poviete si. Dobre, prejdime k veci. Mám k vám prosbu,
možno niekoľko.
QUARK potrebuje vašu pomoc. Nič, svetoborné a predsa veľmi
užitočné. Nájdite, prosím, medzi svojimi známymi niekoho, kto sa stane
pravidelným čitateľom QUARKu. Ak bude rodina našich čitateľov väčšia, získate na
tom vy, čitatelia, pretože všetky peniažky od vás dáme opäť – vám. Vo forme
lepšieho papiera, väčšieho rozsahu, kvalitnejších materiálov. Toto všetko stojí
peniaze a tých nemáme nazvyš. Keby nám Ministerstvo školstva a Slovenská
akadémia vied nepomohli, časopis by už nevychádzal. Náš vydavateľ, a. s.
Perfekt, tiež výdatne prispieva do redakčnej kasy, len aby ste mali stále nové
informácie, pretože práve informácie sú dnes drahý, ba predrahý tovar a kto ich
má dosť a v potrebnom čase, môže veľmi veľa získať. Možno najviac.
Je takmer
jedno, či si nový čitateľ bude časopis kupovať v stánku, alebo si ho u nás

objedná. Takmer preto, lebo pri objednávke u nás ostane nám trocha viac
peňazí – pre vás.
Najdôležitejšie je, aby rodina čitateľov QUARKu bola veľká,
pretože reprezentuje tých, ktorí posúvajú, alebo sa na to pripravujú – pokrok...

Vopred ďakujem a želám peknú jeseň.
Váš
Eduard Drobný

QUARK 9/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

pondelok 1. augusta 2005

QUARK

Vážení priatelia,
Trhový mechanizmus je vlastne aplikácia výberu najsilnejšieho jedinca podobne,
ako to poznáme z prírody. Slabší prehráva a odchádza zo scény. V prírode hynie,
v trhovom princípe vypadáva z hry. Je to krutý boj o prežitie, o existenciu, o
miesto pod slnkom. Dokonale neľútostný a nehumánny. Keďže však ide o peniaze,
všetko je dovolené. Netreba to rozoberať, stačí sledovať správy a pozerať sa
okolo seba. Vidíme, ako si napríklad obchodné reťazce robia s nami čo chcú a
tvária sa ako dobrodinci. Zákulisie ich praktik je však neraz neférové, aby som
použil nežalovateľný príklad.
V inej oblasti, vo vedecko-technickom rozvoji,
vládne trhový princíp samozrejme tiež a má veľa podôb. O jednej som pred časom
hovoril s vývojovým pracovníkom poprednej petrolejárskej firmy. Popisoval
vývojárske preteky v tribotechnike. Trendy sú jasné, stále dokonalejšie mazivá.
Problém vraj ani nie je v tom, ako ich pripraviť, ale v čase, keď sa dostanú na
trh. Ten okamih nastane, keď sa podarí získať správu s čím vychádza konkurencia.
Získavanie takejto informácie je veľmi zložité a komplikované, no treba ju mať,
aby aj náš výrobok bol okamžite k dispozícii. Treba vedieť čo bude nové a kedy
to bude. Podľa toho sa v trezore s ukončenými vývojovými úlohami vyberie správne
mazivo a čím rýchlejšie sa hodí na trh.
Takto v tajných skladoch odpočívajú mnohé nové riešenia a vraj je ich najviac v chemickom a farmaceutickom
priemysle, ale dosť ich je aj v strojárstve a najmä v zbrojárskej technike.
Neľútostná ruka trhu takto vlastne brzdí vedecko-technický pokrok. Dosiahnuté
riešenia nejdú do praxe, ale čakajú na to, ako dopadnú taktické rituálne tance
okolo okamžiku nasadenia novinky, aby neprišla priskoro, ale ani po funuse. Nie
všetko, čo sa výskumníkom podarí dosiahnuť, sa dostane do praxe. Mnohé veci
vďaka komplikovanej obchodnej politike zostarnú a putujú do zabudnutia. Kto vie,
koľko kvalifikovanej práce špičkových odborníkov putuje do odpadkového koša?
Dokonca, nemožno to ani odhadnúť, pretože ide o dôverné až tajné informácie. Nič
to však nemení na veci, že takéto straty nepostihujú iba firmu, ktorá ich takto
vlastne „vyrába“, ale celé ľudstvo. Čo myslíte, možno toto plytvanie s
neopakovateľným a nenahraditeľným géniom ľudského mozgu zmeniť? Váš
Eduard Drobný

QUARK 8/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Už v škole som mal problém s takými skúškami, kde bolo treba najmä „obkecávať“, kde sa nedalo zachytiť faktov, vyriešiť nejaké zadanie atď. Neskôr, keď som už pod vlajkou PCR schvaľoval príspevky našich redaktorov, vyhadzoval som im nemilosrdne tie pasáže, ktoré mali nádych výplňovej vaty, za čo sa na mňa asi mnohí z nich hnevali. Rukami mi prešlo za tie roky naozaj more textov a to mi dalo dobrý tréning získať schopnosť rýchlo prebehnúť text, zhodnotiť jeho informačnú hodnotu, povyhadzovať prázdny balast a vytiahnuť kľúčové informácie. Odvrátenou stránkou tejto schopnosti je fakt, že ju nedokážem celkom vypnúť a ona podvedome pracuje, aj keď čítam noviny, pozerám TV či sa rozprávam s ľuďmi. Dalo by sa povedať, no a čo, ďalšia profesionálna deformácia, nič mimoriadne. Problém však je v tom, že skôr či neskôr sa budeme musieť asi všetci naučiť ovládať svoje schopnosti na spracúvanie informácií, ktoré nás zaplavujú zo všetkých strán, keďže miera ich rastu má výrazne exponenciálny charakter. Ináč sa časom dopracujete do stavu, že miesto, na ktorom doteraz bola spomienka z vydarenej dovolenky či detstva vašich detí, obsadí „dôležitá“ informácia o nadmernom dovoze paradajok z Portugalska. A po pocite „zabúdania“ pribudne určitá emocionálna otupenosť, strata koncentrácie, znížená odolnosť stresu a vôbec zlý pocit, že sa to s tou informatizáciou spoločnosti asi trochu preháňa... Tento syndróm má v medicíne už aj svoje pomenovanie, len si neviem spomenúť na jeho meno, čo mi pripomína ten vtip o skleróze... :)
Myslím, že je pomerne dôležité o tomto nebezpečenstve vedieť a pripraviť sa naň. Pamätám sa, že keď som chodil do školy, mali sme predmet príprava na rodičovstvo. Možno by nezaškodilo zaviesť predmet príprava na digitálnu budúcnosť, kde by okrem zvládnutia práce s počítačmi či programovania domáceho videorekordéra bol aj tréning na spracovanie záplavy valiacich sa informácií, ich filtrovanie od informačnej vaty a podvedomé triedenie na dôležité a tie druhé, selektívne ukladanie do pamäte a riadené zabúdanie, teda vyhadzovanie do koša. S možnosťou Undo v prípade, keď sa ukáže, že daná informácia sa predsa len na niečo zíde. No a keby sa takýto predmet náhodou nedostal do školských osnov alebo z iných príčin by takýto tréning nefungoval, mám pripravené aj ďalšie riešenie.
Podobne, ako sú veľké fabriky zodpovedné za to, čo vypúšťajú do riek a do ovzdušia, by aj tvorcovia obsahu boli zodpovední za nimi vypúšťaný obsah. V praxi by to znamenalo, že by vydavatelia novín a časopisov museli pri každom článku uvádzať niekde v rožku index článku vypovedajúci o jeho informačnej hodnote. Ak je daný index pre vás zaujímavý, článok si aj prečítate, a keď nie, ušetríte čas, pamäť aj oči. A potom by sa mohol zostaviť celkový index za celé vydanie novín či časopisu. Ktovie, ako by sme v takom porovnaní dopadli my...? Podobné indexové hodnotenie by sa zaviedlo aj v prípade TV a rozhlasu. Ide dobrá správa? Automaticky sa zvýši hlasitosť. Ak ide zlá, TV sa preladí na inú stanicu. A prípadne aj v bežnej konverzácii: „Počúvaj, mám niečo na úrovni 7-8, chceš to počuť?“ :) Škoda, že neexistuje nejaký on-line skener, ktorý by v reálnom čase zaznamenával a vyhodnocoval informačnú hodnotu hovoreného slova. Stačilo by nosiť špeciálne okuliare à la James Bond, ktoré by na zadnej strane zobrazovali výsledný informačný index. Prídete na recepciu, rozhliadnete sa po miestnosti, s kým sa dáte do debaty, a vyberiete si toho, komu sa nad hlavou vznáša virtuálny index s najvyššou hodnotou. To by boli prekvapenia, keby sa tieto indexy zobrazovali v práci aj bez potreby použitia okuliarov, napr. formou holografického premietania... :)
Ak sme sa v našich víziách dostali až sem, bolo by vhodné doplniť aj ďalšie kvalitatívne vlastnosti informačného obsahu, jeho relevantnosť, aktuálnosť, dôveryhodnosť atď. Zvolíte si svoj osobný profil preferovaných informácií, napr. viem, že ma nezaujíma situácia na burze a ženská móda (s výnimkou plaviek :)), naopak, zaujíma ma napr. alternatívna medicína a všetko o červenom víne. Stačí vybranému profilu prideliť kód, a keď stretnete niekoho nového, hneď viete, či máte spoločné témy. Alebo koľko percent obsahu aktuálneho vydania časopisu či TV relácie je pre vás relevantných: „Milí diváci, k obrazovkám teraz pozývame divákov s indexom 5HQ...“ Za aktuálnosť a dôveryhodnosť informácií sú zodpovední ich tvorcovia, čo by znamenalo, že tento údaj sa bude šíriť spolu s informáciou od momentu jej vzniku. Neviem si síce prakticky predstaviť, ako to technologicky zabezpečiť, ale určite by to bola veľmi cenná vlastnosť. Ďalšie rozvíjanie tejto vízie a jej dosahov na náš prakticky život nechám na vašu predstavivosť a tvorivosť. Alebo sa k nej vrátime v niektorom z ďalších pokračovaní našich potuliek na rozhraní sci-fi a reality. A na záver som si nechal vtip, ktorý mi práve dorazil do mailboxu a nedá mi nepodeliť sa oň: „...poznal som jednu takú škaredú, že keď posielala svoju fotku cez mail, odchytil ju antivírus.“ :)

Zaujímavé čítanie augustového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 8/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný

piatok 1. júla 2005

QUARK

Milí priatelia,
laik žasne, odborník sa čuduje. Je leto, prázdniny, maturity sú dávno zabudnuté. Aj tak mi dovoľte vniesť do tohtoročnej maturitnej hystérie trochu iný pohľad. Študentom sa nečudujem, že rebelovali, opak by bol prekvapením. Šokuje, čo z obyčajnej ľudskej chyby narobili politici. Á-čkari, ktorí museli opakovať písomky ich, podľa očakávania zvládli veľmi dobre, dokonca najlepšie. Bolo to jasné, sú dobrí a jedna písomka hore-dole. Politici z toho vyfabrikovali mega prípad, ba jedna politická strana neschválila zákon predkladaný ministrom, ktorý má v rezorte maturity, nie pre obsah zákona, ale
vraj kvôli osobe ministra. Keby som to nepočul na vlastné uši, neverím, že sa takto mohol správať výkvet národa.
V novom školskom zákone ide aj o platenie za vzdelanie. Je to na diskusiu, no skôr by však bolo treba vniesť poriadok do
financovania školstva z necentrálnych zdrojov. Sponzorské príspevky, tzv. dobrovoľné dary a iná rodičovská, či študentská výpomoc je totiž niečo medzi najhrubšou korupciou a o nič menej razantným vydieraním. Nejde ani o peniaze, dá ich iba ten, kto ich má, ale nie je toto priam manifestačná a elegantná
deformácia učiteľov aj žiakov? Akceptovanie zla práve tými, ktorí by mali mládež viesť k dobru? Asi by sa malo platiť napríklad za opakovanie skúšky či konzultácie navyše. Bojím sa však spoplatnenia štúdia na náš spôsob. Príklad ministra zdravotníctva, ktorý nás salámovou metódou priviedol k tomu, že platíme
pomaly už aj za zrýchlené dýchanie, by mal byť varovný. Tu dvadsať korún, tam stovka, príplatok, poplatok, príspevok... Dnes je luxus ochorieť. Ľudia nie sú
menej chorí, ako tvrdia ministerskí úradníci, ale počas choroby si vyberajú dovolenku.
Laik žasne, odborník sa čuduje. Zaujímavé je, že sa vlastne – nečuduje(me). Médiá sú plné superhviezd, ale o tých našich skutočných
superstarach, ktoré priam iluzionisticky zastierajú nekvalifikované alebo priveľmi kvalifikované gazdovanie a správanie sa k nám – nič.
Kto vie prečo.
Naozaj niekedy treba žasnúť. Ktoráže to krajina sa môže popýšiť neobmedzenými možnosťami?
Napriek tomu stále optimistický


Váš
Eduard Drobný

P. S. Mimochodom, nemali by v zmysle zdravotníckej platobnej politiky a princípu
rovnosti postavenia dostávať zdraví ľudia napr. 10 korún denne, za to, že nie sú
chorí? Nebolo by treba zaviazať štát, aby sa rovnako správal smerom k nám ako k
sebe? Ak by vám napríklad do mesiaca nevybavili spis, mohli by ste ich
penalizovať (zo zákona). Nereálna vízia? Žiaľ!

QUARK 7/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Tento úvodník bude čiastočne retrospektívny i vizionársky. Už tradične po ceste autom domov ma napadlo zamyslieť sa nad tým, kam vlastne smeruje vývoj v IT oblasti. Ja osobne som vyštudoval odbor technickej kybernetiky a v tom čase sme sa na vysokej škole o počíta čoch v podstate len učili. Medzi počítačmi kraľoval vtedy nezabudnuteľný Sinclair ZX Spectrum. Neskôr sa začal u nás vyrábať počítač PMD 85. Ten podľa mňa ovplyvnil veľkú skupinu dnešných IT guru na Slovensku. Predstavoval nenápadnú sivú skrinku, ktorá v jednej škatuľke integrovala procesor, klávesnicu a prepojovacie porty. Namiesto monitora sa používal obyčajný televízor, v tých časoch, prirodzene, čiernobiely. Z hľadiska softvérovej výbavy bol súčasťou PMD 85 blok s programovacím jazykom Basic. Vynikajúcou vlastnosťou tohto počítača bol okamžitý štart. Zapli ste ho, do troch sekúnd bol na čiernej obrazovke nabielo blikajúci kurzor a mohli ste hneď začať robiť. Nič také ako pevný disk tu neexistovalo. Pamäťovým médiom na vytvárané programy a dáta bol kazetový magnetofón. Nezabudnuteľný kvílivý zvuk prechodu dát z magnetofónovej pásky do počítača, kúzlo vyhľadania programu podľa počítadla na magnetofóne a hlavne napätie spojené s tým, či bude tento proces aj úspešný, si pamätám dodnes. Komunikácia medzi používateľmi bola vtedy skôr osobná, na organizovaných víkendových stretnutiach sa rozprávalo o asembleri, požičiavali sa magnetofónové pásky s programami. Takmer každý poznal každého, všetci chceli vyskúšať čo najviac programov. Vírusy či spyware? Nič také, táto oblasť bola ešte nedotknutá.
V období pred nežnou revolúciou začali k nám prenikať počítače typu PC, ako ich poznáme dnes. Tie už predstavovali stroje, ktoré čiastočne mohli používať bežní ľudia mimo vymedzenej skupiny nadšencov. Operačný systém aj vtedy štartoval relatívne rýchlo a končil sa blikajúcim kurzorom na čiernom pozadí. Ohromnou správou bolo to, že niektoré aplikácie dokonca začali podporovať slovenskú diakritiku (napr. program ChiWriter alebo WordPerfect). V tom čase sa objavil aj legendárny textový editor Text602. Text602 bol podľa mňa tým pravým katalyzátorom akceptovania počítačov pre širokú triedu používateľov vo vtedajšom Československu. Dokázal bez problémov pracovať s diakritikou pri zobrazovaní znakov na ľubovoľnom monitore, ale i tlačiarni. A navyše bol v češtine (neskôr aj v slovenčine). O pár rokov nato niektorí novinári označili Text602 ako konverznú utilitu, ale podľa mňa práve tento program stál pri premene tajomnej skrinky na praktický inteligentný písací stroj. Takéto jeho využitie je aj v súčasnosti pre veľkú väčšinu používateľov stále najdôležitejšie.
Komunikačným médiom boli v tej dobe diskety. Kopírovanie programov bola bežná činnosť, aplikácie sa však zmestili na jednu alebo dve diskety. Objavili sa aj prvé vírusy a zároveň antivírusové programy.
Ďalším míľnikom pre počítače typu PC bolo prostredie Windows 3.11 a neskôr Windows 95. Existovali aj skor šie verzie, no práve tieto verzie preniesli prácu z textového do grafického prostredia. Pre tieto operačné systémy navyše vznikali dôležité aplikácie od iných výrobcov a bez nich sa nedali spustiť. Celkom také jednoduché to však nebolo. Pády operačného systému i tzv. fatálna chyba aplikácií bola typická súčasť práce s počítačom. Používatelia doslova prahli po nových verziách softvéru.
Aká je súčasná situácia? Trh je v hlavnom segmente prakticky saturovaný. Osobné počítače majú už dostatok výkonu pre veľkú triedu používateľov. Požiadavky v súčasnosti smerujú skôr k ich mobilite a predovšetkým dizajnu. Výrobcovia softvéru musia licenčnou politikou nútiť používateľov ku kúpe nových verzií, všetko, čo bežný používateľ potrebuje, je už splnené. Jednoducho, počítače sa stali komoditou, spotrebným tovarom pre všetkých.
Základným komunikačným prostriedkom počítačov je internet. Obrovský problém je škodlivý softvér, ktorý sa cez vysokorýchlostnú linku veľmi rýchlo dokáže dostať do počítača. Niektoré zistenia ukazujú, že životnosť nezabezpečeného počítača na rýchlom internete je len niekoľko minút!
Otázkou je, ako ďalej. Existuje ešte niečo, na čo sa môžeme skutočne tešiť? Ja sám mám zoznam nesplnených želaní. Rád by som mal znovu osobný počítač, s ktorým po zapnutí môžem začať pracovať okamžite (zlaté PMD 85). Ďalej by som chcel mať počítačové zariadenie asi z arzenálu Jamesa Bonda. Malo by to mať pohodlnú klávesnicu, rýchle pripojenie na internet kdekoľvek, skutočný fotoaparát na fotografovanie v miestnosti (nie tie náhrady v mobiloch alebo v PDA), kvalitné nahrávanie zvuku a príjemný displej s možnosťou prevádzky aj za slnečného svetla.
Veľa z mojich nesplnených želaní však smeruje aj do štátnej správy. Volám napr. po médiu, ktoré by nahradilo všetky tie preukazy – identifikačnú kartu, zdravotné poistenie, vodičský preukaz a množstvo ďalších. A to hlavne s možnosťou rýchlej aktualizácie údajov bez tých dlhočizných radov na úradoch (skúsili ste si vybaviť europas?). Rovnako veľmi hlasno volám po prepojení registrov jednotlivých orgánov štátnej správy. Robiť poštára s papierovými potvrdeniami od jedného úradu k druhému si za tie dane v dnešnej dobe asi nezaslúžime!

Príjemné čítanie júlového čísla želá
Ondrej Macko

PC REVUE 7/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko

streda 1. júna 2005

QUARK

Milí priatelia,
dnes toho mám viac. Kolega sa opýtal, aký fotoaparát by som
mu odporúčal. Vedel som ako to dopadne, ale išiel som na internet a našiel som
tam ponuku takmer 200 prístrojov. Podľa vlastností som ich rozdelil do štyroch
skupín, aj tak však bolo treba vybrať medzi piatimi desiatkami modelov. Poradil
som mu, nech si hodí korunu, všetky ostatné metódy výberu by boli asi rovnako
objektívne. Podobné je to aj s autami, obkladačkami, televízormi a mnohými
ďalšími výrobkami, ktoré ponúkajú v takom veľkom počte verzií, že obmedzuje
objektivizáciu výberu. Preto sa vynára logická otázka – nie je plytvanie
duševnou aj fyzickou prácou ľudí vyrábať viac, ako možno
zúžitkovať?
Policajná „dopravnobezpečnostná“ akcia Jastrab má veľmi
priliehavý názov. Policajti často až nedôstojne číhajú, aby sa mohli vrhnúť na
korisť. Represívne akcie nemajú okrem finančného efektu veľký význam. Starý
Drákon (v 621 roku pred Kristom) toho navymýšľal oveľa viac, ako len zbierať
peniaze a doklady od vodičov – odtínal ruky, rezal uši a – nepomohol si. Neskôr
prišli na to, že jediné, čo je naozaj účinné, je výchova. Kto vie, kedy na to
prídeme my. Dopravnú výchovu sme prakticky zrušili. Žneme ovocie. Policajnými
Jastrabmi vyzbierané peniaze pôsobia veľmi efektne. Škoda, že nič neriešia (v
štátnom rozpočte sa rozplynú). Keby ich aspoň dali na tú dopravnú výchovu. A
keby dozor na cestách bol sústavný a nie iba exhibične kampaňovitý. Alebo, keby
Jastrab prebiehal 24 hodín a po celý rok, policajti by mohli vyinkasovať zhruba
1,5 mld. Sk. Keby ich nasadili viac, možno by sme nemuseli predávať napríklad
elektrárne alebo prosperujúcu časť železníc...
Počul som v rozhlase primára
kliniky, ktorý sa sťažoval, že mu odišlo šesť špičkových lekárov do zahraničia.
Príslušný pán minister tvrdí, že máme nadbytok lekárov a okrem toho na novom
mieste zarobia v prepočte 4 milióny korún ročne. Je to smutné a nepríjemné.
Rozmýšľam však, ako by sa dali motivovať iní, aby odišli do sveta. Nemám na
mysli len asociálov a neprispôsobivých občanov. Nemáte tip?
Novinami prešla
správa, že máme nadbytok obilia a že ho možno aj spálime. A že máme aj veľa
cukru. Toho sa musíme ľubovoľným spôsobom zbaviť. Ktosi sa ma opýtal, či je
častý sprievodný jav, že so získaním vysokej funkcie dochádza na strate úsudku?
Neviem. Ukazuje sa, že v tom našom európskom združovaní nejde len o spoluprácu
ale aj o preteky neraz až v absurdnosti. Alebo ide len o peniaze? Od všetkých
pre niektorých? Tiež neviem.
Aj tak Vám však želám pekné leto. Váš
Eduard Drobný

QUARK 6/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Nemyslel som si, že sa budem vyjadrovať k mánii okolo reality show na Slovensku, ale nedalo mi, a tak pridávam pár postrehov, za ktoré sa všetkým zainteresovaným vopred ospravedlňujem.
Ukázalo sa, že ako národ sme pomerne ľahko zmanipulovateľní na on-line hlasovanie cez SMS, z čoho sa pre organizátorov stal „dosť“ dobrý biznis. Len v Superstar prišlo do každého zo štrnástich kôl v priemere pol milióna hlasov. Do toho finálového ich došlo viac ako milión. Každá SMS stála 12 korún. Berte do rúk kalkulačku, počítajte a už máte približnú predstavu, na akom „princípe“ funguje táto ľudová zábava. Keď sme posielali SMS na víchrom zničené Tatry, prišlo ich pár desiatok tisíc. Obdobne a horšie dopadli aj ostatné verejnoprospešné zbierky. Zdá sa, že postup našich mediálnych celebrít do ďalšieho kola je pre nás dôležitejší ako nejaký ten dobrý skutok. :( Však ich denne robíme desiatky...
Objavil sa nový fenomén: on-line zneužívanie fanúšikovskej hystérie. Poznám osobne jedného šikovného tínedžera, ktorý umiestnil do viacerých internetových diskusií svoje číslo mobilu ako to zaručene jediné a správne číslo Tomáša B. A potom už stačilo len čakať na nevinné obete. Mládežník čakal na „bezdrôte“, prijímal hovory, naťahujúc pri tom rozhovor, a z každej pretelefonovanej minúty si dobíjal vlastný kredit... Ešteže väčšina volajúcich zostala v sladkej nevedomosti, s kým volá, keďže im dal priestor vyrozprávať sa... Odhliadnuc od etickej stránky, podnikateľský plán bol viac ako úspešný, keďže mobil zvonil bez prestania... :) „I tak še da...“ Chlapec rozhodne má podnikavého ducha, hoci v budúcnosti by mu prospelo orientovať sa na čistejšie formy podnikania.
Roky propagujem myšlienky on-line demokracie a nič. A tu príde nejaká reality show a milióny divákov už zrazu cítia naliehavú potrebu rozhodovať o osude svojho idolu. Niekde je chyba, asi najskôr v imidži, veď kto by posielal SMS-ky tým „okukaným“, unaveným tváram z obrazovky. Možno by stačilo nahodiť našich politikov do trendového hiphopového oblečenia, urobiť im divoký zostrih vlasov, pridať do nich farbu, tetovačku na plece, upraviť slovník („chápeš?“) a hotovo. K tomu stačí pridať dobrý námet, súťaž v spievaní či tanci, prípadne zavrieť ich na mesiac do garáže prepchanej kamerami, nech si konečne vyventilujú vzájomné vzťahy v koalícii. A slovenský národ bude mať opäť na nejaký čas o zábavu postarané. Viem, že to je dosť brutálna predstava, ospravedlňujem sa za nevkusný žart... :)
Keď už sme pri tom, niekedy sa zamýšľam, či existujú hranice, kam až ďaleko si dovolia zájsť TV tvorcovia v snahe zaujať diváka a zvýšiť sledovanosť. A kam by až zašli, keby neexistovala Rada pre TV vysielanie, ktorá ich aspoň ako-tak brzdí? Zatiaľ si „zvykáme“ na zábery roztrhaných tiel z autohavárií a popravy rukojemníkov vo večernom spravodajstve, na krv v on-line prenosoch z plastických operácií. Je toto už tá hranica alebo pôjdeme ďalej? Po tomto túži Homo Sapiens Sapiens v 21. storočí? Uff... Som za demokraciu a právo na informácie, ale toto je na mňa „a little bit over“.
Pre nežnejšiu polovičku ľudstva je určená iná „realitka“, pri ktorej z TV obrazovky nestrieka krv, ale slzy. Naše vlastné životy sa nám asi zdajú tak priemerné a sivé, že je zaujímavejšie aspoň virtuálne prežívať vykonštruované vzťahy svojich obľúbených TV hrdinov. Po Dallase a argentínskych telenovelách nás podľa vzoru západných TV staníc čakajú ešte verejné občianske súdy a on-line pranie rodinnej špinavej bielizne. Budeme sledovať hystericky sa hádajúcich rodinných príslušníkov a témou budú peniaze, nevera, alkohol, susedské vzťahy, rozvody, úchylky atď. No, máme sa na čo tešiť... :)
Motív realitiek je jasný a priehľadný ako sklo. Šokovať diváka, zvýšiť sledovanosť a predať reklamu za vyššie ceny. Napriek tomu sa správame ako tie ovečky, sedíme pred debnou a posielame SMS-ky, naivne dúfajúc, že práve tá naša zabezpečí Tomáškovi postup do ďalšieho kola... Nechcel som sa týmto príhovorom nikoho dotknúť, ale nepáči sa mi takáto masová manipulácia ľudí. A chcem nás chrániť pred nami samými.
Už v starovekom Ríme platilo známe Panem et circenses (Chlieb a hry). Tak sa teda zabávajme! Ale nie takto...

Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 6/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný

nedeľa 1. mája 2005

QUARK

Milí priatelia,
v deň, keď odovzdávame toto číslo Quarku tlačiarni, sa konal
pohreb pápeža Jána Pavla II.

Od okamihu, keď sa zhoršil jeho zdravotný stav až po dnes sa mi stále
nástojčivejšie vynárala otázka, aký mechanizmus
priviedlo do Vatikánu tie odhadované štyri milióny ľudí nielen z Talianska, ale
aj spoza hraníc. Nebola to plánovaná cesta so zabezpečením dopravy či,
ubytovania. Ľudia pocítili potrebu a išli. Vedeli, že to nebude jednoduché.
Naozaj nebolo. Čakali aj 20(!) hodín na osobnú rozlúčku so zosnulým Jánom Pavlom
II. Spravodajkyňa Slovenského rozhlasu rozprávala, ako ich videla spať na zemi,
na chodníkoch, kde sa dalo. Civilizáciou rozmaznaní súčasníci vedeli, čo ich
môže čakať. Prišli aj za cenu nepohodlia a osobných obetí. Sociológovia,
psychológovia a vlastne celý ostatný civilizovaný svet sa pýta – prečo? Nájsť
odpoveď nebude jednoduché, alebo – predsa?
Všetkých hnala túžba byť pri človeku, ktorý stelesňoval nedostatkový
fenomén dneška –dobro. Ján Pavol II.
nemal mocenské ambície ani mocenské nástroje, ekonomické, politické či
geopolitické ciele. Napriek tomu sa stal globálnym fenoménom prekračujúcim
čas.
Nevelil žiadnej armáde. Jeho jediným “marketingovým“ nástrojom bol jeho
osobný príklad, pokora, láska a neúnavný boj za dôstojnosť každého človeka,
vrátane dôstojnej smrti. To, čo iní neraz považujú za slabosť, mu dávalo
obrovskú silu.
Preto prišli milióny ľudí do Ríma. V obrovskom deficite dobra
potrebovali byť pri tom, kto ho rozdával. Kto šíril pokoj a lásku. Prišli sa
rozlúčiť a poďakovať sa. Vyjadriť existenčnú potrebu dobra pre život. A povedať
svojskou neverbálnou komunikáciou mocným tohto sveta -prestaňte produkovať a
šíriť zlo. Odsúdi vás život aj dejiny. Civilizácia môže byť zachovaná iba
procesom zmierenia.
So želaním čím viac dobra pre nás všetkých Váš
Eduard Drobný

QUARK 5/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

piatok 1. apríla 2005

QUARK

Milí priatelia,
minule som sa zastavil vo veľkom obchode s elektronikou.
Najväčší sortiment ponúkalo oddelenie digitálnych fotoaparátov a mobilných
telefónov. Narátal som vyše šesťdesiat mobilov a vyše sedemdesiat fotoaparátov.
Menili sa ceny, tvary, farby a rozmery aj technické parametre. Hľadal som dôvod,
prečo potrebujeme tak veľa prístrojov, z ktorých každý ponúka vlastne to isté -
fotoaparáty možnosť zhotovovania digitálnych fotografií a mobily možnosť
telefonovania. Samozrejme, boli medzi nimi rozdiely, fotoaparáty by sa dali
rozdeliť do štyroch-piatich skupín, podľa ich vlastností a nárokov používateľa,
a mobily tiež. Podobná situácia je aj pri iných výrobkoch. Nasledovala logická
otázka, či tu nedochádza k plytvaniu ľudskými tvorivými schopnosťami aj
materiálom a prácou.
Firmy vkladajú obrovské prostriedky do vývoja nových
modelov, do zlepšovania parametrov aj do vývoja vlastností, ktoré vlastne nie sú
významné. Ešte sa jeden model, napríklad fotografického aparátu, ani poriadne
neusadí na trhu a tá istá značka prinesie novinku. Viem dokonca o prípade, že po
necelých dvoch mesiacoch firma inovovala svoj nový model.
Väčšina mobilov a fotoaparátov, aby sme ostali pri týchto dvoch komoditách, po niekoľkých
mesiacoch odchádza do histórie a neraz ich nenahradí výrazne lepší model, ale
iný dizajn, nová reklamná kampaň a väčšinou aj cena, často nižšia. Fotoaparáty
aj mobily predstavujú najkomplikovanejší výrobok používaný v bežnom živote,
takže ponúkajú veľký priestor na sústavné inovácie. Logická je teda otázka, kde
sú hranice sústavných zlepšovaní? Je tento trend logickým prvkom hľadania vyššej
kvality, alebo iba odrazom konkurenčného boja, na konci ktorého stoja peniaze?
Isté je, že aj kvalitatívny rast parametrov má obmedzenia. Načo by bol
fotoaparát s takou vysokou rozlišovacou schopnosťou snímacieho čipu, aká
jednoducho nie je využiteľná, nehovoriac o technických komplikáciách s prenosom
a spracovaním obrovského množstva údajov, ktoré by boli k dispozícii. Ani mobil
nemôže prekročiť napríklad ergonomické parametre miniaturizácie, aby sa nestal
neužitočnou a nepraktickou hračkou.
Kadiaľ teda vedie cesta optimálneho vývoja nových výrobkov, telefónov,
fotoaparátov, ale aj áut, televízorov atď?
Otázka, na ktorú zatiaľ nepoznáme odpoveď. Hoci ekológovia vedia, že sme už za
tou kritickou dvanástou hodinou, nie sú zrejmé ani tendencie smerujúce k
vytvoreniu teórie optimalizácie globálneho racionálneho využívania ľudského
potenciálu, materiálových možností a skutočných, nie trhových, možností ľudstva.
Kto vie, čo sa všetko musí stať, aby sme sa začali aj takouto otázkou
zaoberať.
Napriek všetkému optimistický
Váš
Eduard Drobný

QUARK 4/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Dnes to bude trochu sci-fi. Neviem, ako na to, ale chcel by som sa stať kyborgom! Aby som vás neuvádzal do pochybností, či to mám v hlave celkom poriadku :), nemám na mysli klasického kyborga s umelým telom (hoci s pribúdajúcim vekom prečo nie? :)) à la Terminátor. Mojou chýbajúcou „strojovou“ schopnosťou je inteligentný vstupný filter na príjem informácií a riadený proces ich ukladania a sprístupňovania. O čo ide?
Z povahy môjho povolania vyplýva, že som (asi podobne ako vy) zaplavovaný stále stúpajúcim množstvom informácií, ktoré útočia na moje zmysly a pamäť. Hoci nás vedci ubezpečujú, že ľudia svoj mozog nevyužívajú na 100 %, ja mám obavu, že pokiaľ ide o túto schopnosť mozgu, v mojom prípade sa pomaly a nezadržateľne blížim k jej hraniciam. Je totiž všeobecne problém okamžite rozoznať, do akej miery je každá nová informácia pre jej príjemcu užitočná, aká je jej trvácnosť atď. Jediným riešením, ako zvládať nápor informácií, je podľa mňa naučiť sa používať špeciálnu jogínsku metódu „jedným uchom dnu a druhým von“... :) Ja túto metódu po dlhoročnom tréningu zvládam naozaj výborne, má to však svoje vedľajšie účinky. Jednak sa môže stať, že cez tento „sofistikovaný filter“ prepadne nedajbože aj niečo naozaj užitočné, jednak hrozí riziko, že z človeka sa stane asociál na okraji spoločnosti.
Stáva sa mi totiž, že keď mi niekoho predstavujú, už v momente potriasania ruky si meno dotyčného nepamätám... (ospravedlňujem sa všetkým :) ). Nepamätám si žiadne vtipy a zábavné historky, takže keď dôjde v spoločnosti na tento druh zábavy, som úplne „out“. Raz som sa už naštval a naučil som sa naspamäť tri vtipy, ale vydržalo mi to len pár týždňov... a navyše okolie sa už aj tak odmietalo zo slušnosti nasilu smiať stále na tých istých... :) Prečítal som množstvo kníh a zaujímavých článkov, ale čo z toho, keď si z historických svetových dátumov pamätám len pád Bastily? (14. júla 1789...) Pridajte si k tomu zabúdanie na výročia svojich blízkych, neschopnosť spomenúť si na spoločenských podujatiach, odkiaľ len toho človeka poznám, a keď si náhodou aj spomeniem, neviem, či si tykáme alebo vykáme. A keď ho v rozhovore oslovíte iným krstným menom, to sa naozaj ťažko vysvetľuje... Takto by som mohol pokračovať ďalej.
Jediným riešením je využiť úžasné možnosti IT. Neriešim úlohu, ako integrovať strojovú logiku a ľudské vedomie, to si môžeme nechať na inokedy. Teraz ma zaujímajú benefity takéhoto spojenia.
Čítate zaujímavý článok v novinách alebo narazíte na pozoruhodnú pasáž v knižke? V podvedomí si danú časť textu uložíte do pamäte pod vybranými kľúčovými slovami, zaindexujete ju, a keď príde správny čas, vytiahnete ju na okamžité použitie. Alebo ju spojíte s inou informáciu, čím sa vytvárajú nové relácie a často sa tak objavia naozaj zaujímavé súvislostí.
Zoznámia vás so známym vášho známeho? Spustíte program Kartotéka a odložíte si doň vizuálnu podobu, základné údaje, relácie, stav, charakteristiku, históriu stretnutí atď. A vyhnete sa trapasom. Ste na nudnej prezentácii či málo obsažnej prednáške? Spustíte program Blokovanie signálu, ktorý súčasne sleduje, či náhodou nezaznela dôležitá informácia. A vy sa za ten čas môžete hrať, vybaviť si dôležitú agendu alebo v duchu si zaspomínať na poslednú dovolenku. Ak zaznie niečo podstatné, program informáciu odloží a vy sa môžete zapojiť do záverečnej plodnej diskusie, hoci celý čas ste boli off-line.
Ste doma a vaša polovička potrebuje s vami „prebrať“ obsah najnovšej časti mexickej telenovely? Tak spustíte program Blokovanie signálu a program Generátor súvislých odpovedí, ktoré však nesmú byť úplne náhodné a mimo kontextu, ináč by rýchlo vyšlo najavo, že ste off-line... :)
Ste v obchode a manželka vám chce cez mobil nadiktovať, čo treba kúpiť domov? Tak spustíte program Záznam, ktorý si z 30 položiek zapamätá všetkých 30, a nie iba 3 posledne nadiktované, ako to zavše býva...
Potrebujete zabudnúť na niečo zvlášť nepríjemné? Nie je nič jednoduchšie ako použiť funkciu Delete. Chcete si odložiť príjemné zážitky v Hi-Fi kvalite obrazu, zvuku a vôní? (Veľmi zaujímavé je, keď sa vám po dlhých rokoch napr. vybaví zabudnutá vôňa/pach z detstva.) Niet nič jednoduchšieho. Použijete funkciu Riadená správa informácií a nie ste už odkázaní na to náhodné chaotické „vybublávanie“ útržkov spomienok.
A keby ešte k tomu pribudla možnosť hľadanú informáciu si na diaľku „vygooglovať“ aj z externých pamäťových zdrojov? To by už len bolo sveta žiť!
Toľko dnešný výlet do sci-fi a vráťme sa pekne do reality, pretože takéto vízie ešte dlho zostanú naozaj len hrubou fikciou. Ozaj, a tento poznáte...? :)

Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 4/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný

utorok 1. marca 2005

QUARK

Milí priatelia,
keď som sa ako žiak dozvedel, že existuje dynamo a elektrický
motor, vymyslel som vlastne perpetuum mobile. Keby sa dynamo spojilo s motorom a
prepojili by sa svorky, stačí už len roztočiť a potom by to už bežalo stále.
Dynamo vyrába elektrinu, tá poháňa motor. Vzhľadom na nízky vek som svoj objav
nepublikoval a časom som naň zabudol. Keď sa mi dostala do ruky kniha Zaujímavá
fyzika a v nej bolo toto zariadenie opísané ako jednoduchý, ale nefungujúci
pokus o perpetuum mobile, veľmi som sa cítil dotknutý. Nielen preto, že by to
nefungovalo, ale že to vymysleli aj iní a dokonca skôr ako ja. Život. Neskôr som
sa stretol s viacerými návrhmi na čarovné perpetuum mobile a čo jenemenej
zaujímavé, aj s niekoľkými vynálezcami, ktorí tvrdili, že „to“ majú. Jeden mal
dokonca potvrdenie z renomovanej inštitúcie, že to, čo namerali, je síce iba
čiastkový výsledok, ale že potvrdzujú autorove uzávery. Vyzeralo to hodnoverne,
ale vzťahovalo sa to iba na časť problému a pes bol zakopaný v tom ostatnom.
Napriek tomu, že prírodné zákony platia v každej spoločenskej formácii, vždy sa
nájde zopár nespokojencov, ktorí ich nechcú rešpektovať a vytrvalo hľadajú
možnosť obísť ich. Prírodné zákony platia však aj v spoločenskom živote a predsa
sa nájdu ľudia, a nie je ich málo, ktorí si povedia – a čo keď? Mal som
elegantne vytlačený a zlou slovenčinou napísaný list, ktorý adresátovi
oznamoval, že sa stal šťastným výhercom pol milióna korún. O prebratí peňazí sa
bolo treba telefonicky dohodnúť. Keďže adresát nikde nestávkoval a nebolo práve
ani svätého Mikuláša, list putoval do koša. O tom, že to neurobili všetci, som
sa dozvedel až z rozhlasu, kde sa viacerí poslucháči sťažovali na vysoké
telefonické účty, ktoré im prišli po tom, ako sa snažili nečakanú výhru
prevziať. Zaujímavú modifikáciu aplikácie predstavuje vyberanie pokút za
prekročenie rýchlosti. Princíp je jasný: akcia – prekročenie rýchlosti, reakcia
– pokuta. Dôvodom na uzákonenie tohto pravidla je fakt, že najviac nehôd má na
svedomí neprimeraná rýchlosť. Čaro je v tom, že vysoká a neprimeraná rýchlosť sú
neidentické pojmy. Neprimeraných môže byť aj 30 km za hodinu, podľa situácie.
Meranie rýchlosti a postihovanie jej prekročenia je však veľmi efektívna cesta
na prehlbovanie nevraživosti motoristov k policajtom, vykazovanie činnosti a je
to aj ďalšia cesta sťahovania peňazí z obehu. Mimochodom, nie iba u nás, aj keď
si myslím, že niekedy sa naši policajti až nedôstojným spôsobom snažia prichytiť
tých rýchlejších. Dôkazom, že aspoň niekedy neveríme v platnosť prírodných
zákonov, je to, ako reagujeme na reklamu, na zaručené omladzovacie kúry v
časopisoch, na predvolebné sľuby, alebo na fámy, ktoré hovoria o tom, že sa
stalo viac, ako sa mohlo stať. Ale, možno práve toto dodáva životu ďalší rozmer,
vedome robíme nezmysly. A to by žiadny stroj nedokázal...
Váš
Eduard Drobný

QUARK 3/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Budúcnosť komunikácie?

Komunikácia je asi podstatou ľudského spoločenstva. Odnepamäti ľudia medzi sebou potrebovali hovoriť. Iste sa aj vám stalo, že pri diskusii o vašich problémoch s inými ľuďmi sa síce v skutočnosti nič nevyriešilo, ale nejako vám bolo pri srdci ľahšie. Akoby boli zrazu tieto problémy menšie či svitala možnosť ich riešenia.
Počítače a telefóny za posledné roky podstatne zmenili komunikáciu medzi ľuďmi. Teraz môžete diskutovať s ľuďmi, ktorí sú napr. za oceánom. Často sa najmä pri komunikácii cez počítač stane, že komunikujete s ľuďmi, ktorých ste nikdy nevideli. Dokonca takto sa dá dostať aj k láske na diaľku, iste si v tejto súvislosti spomínate na známy film You’ve Got Mail – Láska cez internet.
Hlavne vo veľkých nadnárodných spoločnostiach sa stáva, že každodenne podávate správy o svojej práci neznámej osobe. Ak sa konečne osobne uvidíte napr. na konferencii, zistíte, že ten váš vedúci vyzerá úplne inak, ako ste si ho niekoľko mesiacov podľa jeho odpovedí v mailoch predstavovali. Niektoré firmy riešia tento problém tak, že majú buď na intranete, alebo na klasickej nástenke fotografie zamestnancov. Vyhnú sa tak neželaným prekvapeniam.
Ďalšia z veľmi populárnych foriem komunikácie je SMS. Osobne si spomínam na prípad, keď som v reštaurácii pozoroval skupinu „teenagerov“. Pri ich stole prebiehala komunikácia výhradne formou SMS, skutočný rozhovor medzi nimi som nepočul. Každý akosi uprednostnil komunikáciu s osobou, ktorá nebola pri stole (dúfam, že takto nekomunikovali medzi sebou :) ). Je to jednoducho obraz doby, ktorú žijeme.
V tomto príhovore by som sa rád dotkol aj relatívnej novinky – komunikácie pomocou programov na doručovanie okamžitých správ (tzv. IM – instant messaging). Typickým príkladom je ICQ alebo MSN Messenger, ale takýchto programov je celý rad. Dôležité je, že prinášajú do komunikácie nový fenomén, ktorým je doba reakcie. Keď v takomto programe napíšete správu, dostane ju protistrana ihneď (maximálne do pár sekúnd). Navyše váš partner pri komunikácii je informovaný o tom, že ste pri počítači a môžete reagovať.
Takáto IM komunikácia je teda niečo medzi telefonickým spojením a mailom. Pri telefonickom spojení musíte reagovať okamžite – každé zdržanie jasne počuť a je to v podstate ďalšia súčasť informácie, ktorú počas hovoru odovzdávate protistrane. Raz povedané slovo už nikdy nezoberiete späť. Podobne je to, samozrejme, aj pri osobnom stretnutí „tvárou v tvár“, keď navyše osoba, s ktorou diskutujete, vníma aj vaše gestá, úsmevy, pohyby očí atď.
Naopak, pri komunikácii cez elektronickú poštu si môžete nechať na odpoveď aj niekoľko hodín, možno aj deň či dva. Pripravíte si napr. všetky podklady, pribaliť môžete aj prílohy, ktoré sú často dôležitejšie ako textová časť mailu. No na pružnú diskusiu o problémoch maily nie sú to pravé orechové.
V prípade komunikácie cez IM programy je to trochu inak. Odpovedať môžete hneď, ale povedzme aj o minútu. Vás partner totiž nemôže vedieť, či ste sa náhodou medzitým na chvíľu od počítača nevzdialili. Toto je pre vás strategický časový priestor, ktorý umožňuje starostlivejšie si pripraviť odpoveď a premyslieť si ju. Pozor však na to, že väčšina IM programov partnera informuje o tom, keď začnete písať odpoveď.
Pokiaľ ide o najbežnejšiu textovú komunikáciu v IM programe, môžete využívať aj pomalší spôsob pripojenia na internet. Vyhovuje aj dial-up, v súčasnosti taký zaznávaný jedným z poskytovateľov pripojenia na internet v Bratislave.
Osobne používam dokonca niekoľko IM programov na komunikáciu s redaktormi, priateľmi, ale aj rodinou asi rok. Keď sa pozerám spätne na históriu, touto formou sme si povedali veci, ktoré by sme pri osobnom stretnutí asi ani nezačali rozoberať.
Na druhej strane sa vynára otázka, s koľkými ľuďmi je vhodné takúto komunikáciu nadviazať. Čím je ich viac, tým menej času vám ostáva na „skutočnú“ prácu alebo oddych. Pri finalizácii čísla napríklad nie je výnimka, že počítač svojím charakteristickým zvukom signalizuje správy poriadne hlboko po polnoci. Osobne by som si svoje ICQ number na vizitku asi nedal, ale poznám veľa ľudí, ktorí tak urobili...
Ďalšie možnosti IM programov sú v prenose hlasu a obrazu. Len si predstavte situáciu – k notebooku si pripojíte webovú kameru a zo služobnej cesty z druhého konca republiky máte možnosť naozaj vidieť rodinu a hovoriť s nimi. Na kvalite prenosu hlasu a obrazu sa v tomto prípade veľmi výrazne podieľa spôsob pripojenia na internet. Ten musí byť dostatočne rýchly a s malým oneskorením. Zobrazený obraz je obyčajne dosť malý a hlas môže mať pozorovateľné oneskorenia, ale čo by ste nedali za pocit byť so svojimi blízkymi slovom i obrazom.
Veľkou výhodou je to, že aspoň zatiaľ je drvivá väčšina IM programov úplne zadarmo. Pokiaľ sa aj zobrazuje reklama, nie je príliš agresívna, aby sa nedala vydržať. Na záver už len pripomínam, že v tomto vydaní nášho/vášho magazínu nájdete prehľad IM programov a na CD REVUE sú aj inštalačné programy k väčšine z nich. Ak ste tak ešte neurobili, vyskúšajte si ich. Iste tejto forme komunikácie prídete na chuť.
Zaujímavé čítanie marcového vydania PC REVUE vám želá
Ondrej Macko

PC REVUE 3/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko

utorok 1. februára 2005

QUARK

Milí priatelia,
Pred rokmi, keď sa formovala redakcia Elektrónu, nového slovenského
časopisu o vede a technike, medzi prvými redaktormi sa objavila čerstvá
absolventka Prírodovedeckej fakulty UK Ivanka Tursunová. Mladé
ambiciózne dievča, ktoré sa rozhodlo vyskúšať novinársky chlebík.
Navyše v neprebádaných vodách popularizovania vedy a techniky. V tom
čase totiž väčšina náučných periodík, či už populárnych alebo odborných
vychádzala v Čechách. Na Slovensku preto chýbala dostatočná skúsenosť v
popularizácii aj medzi odborníkmi ale aj medzi novinármi a bol najvyšší
čas začať ju budovať. Váňa, ako novú kolegyňu volali doma a neskôr aj v
redakcii, sa rozhodla zdolať hlbiny možností, ktoré popularizácia
ponúkala, začala svoju profesionálnu cestu spolu s novým časopisom.
Veda a technika v písanom slove sa jej napokon stala celoživotným
údelom.

Kto dnes spočíta články, rozhovory, stretnutia s vedcami, účasti
na sympóziách služobných cestách, strany prečítaných korektúr i
novinárskych ocenení? Kto by mohol poznať tvorivé muky pri hľadaní
ciest ako tému, problém, princíp, myšlienku či príbeh spracovať,
preložiť do zrozumiteľnej a zaujímavej podoby, aby čitateľa neodradila
ale naopak ukázala mu krásu spoznávania nepoznaného? Kto by spočítal
mladých čitateľov, ktorým Váňa svojimi materiálmi predurčila budúce
povolanie? Samozrejme, toto všetko nie je možné, ani zrátať, ani
obsiahnuť, pretože za vyše tri desaťročia taký aktívny a zapálený
človek, akým bola a stále je naša Vaňa zanechá za sebou dielo, ktoré
možno len tušiť. Väčšinu toho času som mal to potešenie byť s ňou na
chlebe voňajúcom tlačiarenskou farbou, a preto možno lepšie ako iný
viem, že bude v redakcii chýbať nie len jej novinárska erudícia, ale aj
ľudská dobrota a ochota pomôcť, optimizmus a schopnosť prekonávať aj
tie najťažšie prekážky, ktorých si tiež zopár užila.

Ivanka Kováčová sa totiž rozhodla zavesiť novinárske remeslo na
klinec a odísť do dôchodku. Ako ju poznám, nebude ho tráviť sladkým
ničnerobením. Stále má dosť energie a nápadov, aby bola užitočná. Sebe
aj okoliu. Možno sa je podarí naplniť dávnu túžbu presťahovať sa na
chalupu v Terchovej a chovať koníka...

Nech si zariadi budúcnosť akokoľvek, dnes mi prichodí v mene
všetkých, ktorí Váňu poznali ako pani novinárku z Elektrónu a neskôr z
Quarku, poďakovať sa. Za všetko.Za prácu, za spolupatričnosť, za
obrovský prínos pre našu kultúru, vedu, techniku.


Želám Ti Váňa ešte veľa rokov strávených s rodinou. Za rodinu Tvojich čitateľov, za kolegov a samozrejme, aj za seba.

Tvoj, Váš
Eduard Drobný

QUARK 2/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Zdá sa mi úplne neuveriteľné, kam sa v súčasnosti dostáva ľudské poznanie v oblasti vedy a techniky. Ak výsledky výskumu dospejú do komerčne využiteľnej podoby reálneho produktu alebo služby a nájde sa kritická masa spotrebiteľov, ktorá si ich bude kupovať, úspech je zaručený. Prostriedky z predaja sa spätne dostávajú do ďalšieho výskumu a koleso sa roztáča. Dobrou ukážkou je raketový nástup PC, internetu či mobilov v uplynulých rokoch.

Pamätáte sa ešte, na akých počítačoch sme začínali pred 10-15 rokmi? Nemusíme sa ani vracať do éry PMD, ZX Spectra, Amigy a pod. A tobôž nie sálových počítačov... Ešte si matne pamätám, ako sme zápočtové úlohy odovzdávali na diernych štítkoch. Stačí, ak zostaneme na x86-kovej platforme a spomeniem si na prvé PC na fakulte, bežiace na frekvencii 16 MHz, vybavené 4 MB RAM a 20 MB diskom, na ktorom som testoval vizuálnu simuláciu na diplomovku... Dnešné zostavy taktované na 3 GHz, s 512 MB RAM a 250 GB diskami prinášajú 1000-násobne vyššie výkony za zlomok ceny svojich predchodcov. Ešte pred pár rokmi sa nám disková kapacita servera 1 terabajt zdala neskutočne veľká, a pritom kapacita našich serverov ju má už dnes, a to sme pomerne malá redakcia. Ktovie, koľko rokov potrvá, kým sa objavia disky s petabajtovou, exabajtovou, zetabajtovou či jotabajtovou kapacitou....

Ohromujú ma vyhliadky nanotechnológií, keď budúce materiály a súčiastky, a to nielen pre IT, ale ľubovoľnú oblasť života, sa budú môcť vytvárať atóm po atóme. Pri skúmaní vzniku vesmíru sa pomaly blížime k Planckovej bariére, ktorá nás už „len“ 10 -43 sekundy delí od Big Bangu. Ohromujú ma možnosti bioniky, genetiky, kybernetiky, vývoj liekov, nových supermateriálov atď. Napriek tomu, že mnohé z produktov vedeckého výskumu majú priniesť ľudstvu úžitok, určite vyvolajú celospoločenské zmeny, ktoré bude problém zvládnuť: zvyšovanie bezpečnosti => strata súkromia, predlžovanie života => degenerácia ľudského genómu, zvyšovanie komplexnosti a „inteligencie“ počítačov => strata kontroly ich riadenia a zvyšovanie závislosti od ich zlyhania.

Čo ma však ohromuje ešte viac, je neuveriteľné zaostávanie iných oblastí ľudského poznania a najmä jeho implementovania do bežného života, napríklad v oblasti medziľudských vzťahov, výchovy detí a mládeže, starostlivosti o zdravý život, riadenia spoločnosti atď. Na jednej strane sa naše poznanie okolitého sveta dostáva na subatomárnu úroveň a na druhej strane len veľmi málo poznáme sami seba. Svoje vnútro, najhlbšie myšlienkové pochody, emócie, svoje duchovno. A nevieme ho dostatočne ovládať a zdokonaľovať. Na jednej strane vieme genetickou manipuláciou ovplyvniť kukuricu, aby odolávala vybraným biologickým škodcom, liečiť donedávna neliečiteľné choroby, pripravovať preparáty na predĺženie ľudského života. A na druhej strane nevieme poriadne vychovať vlastné deti, dosiahnuť, aby ľudia z vlastnej vôle nefajčili, nedrogovali, zdravo sa stravovali, cvičili, nesledovali telenovely :) , vykašľali sa na bulvár a venovali sa aj duchovnej potrave.

Na jednej strane vidíte obrovské možnosti využívania informačných technológií v riadení podnikov, no na druhej strane zisťujete, aký neefektívny je model parlamentnej demokracie, brániacej sa spoluúčasti občanov na riadení štátu napr. prostriedkami IT. Vidíte, že sa ide prijať nezmyselný zákon, ktorý háji záujmy iba nejakej priemyselnej loby, alebo vidíte, ako si neschopný minister či poslanec neplní svoje povinnosti? Tak sa urobí internetové referendum a „démos“ zasiahne. Keď môže byť celá spoločnosť ohlupovaná posielaním SMS pre SuperStar alebo Miliónové dievča, prečo by nemohla takto vyjadriť aj svoju vôľu v podstatne dôležitejších celospoločenských otázkach?

Vidím, že som opäť načal veľkú tému, ktorú nemožno na tomto priestore plne rozvinúť, tobôž nie dokončiť, ale dúfam, že som vám dal aspoň zopár námetov na rozmýšľanie. Na voľné chvíle... :)

Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 2/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný

sobota 1. januára 2005

PC REVUE

Zhruba pred mesiacom som šiel autom z práce domov neskoršie ako zvyčajne. Keďže v rozhlase už nevysielali relácie, na ktoré som bežne zvyknutý, pustil som sa do „surfovania“ po jednotlivých staniciach. Priznávam sa, že rozhlas najčastejšie počúvam v aute a bežne mám zapnuté komerčné stanice. Väčšinou vyhľadávam správy a iné relácie s hovoreným slovom. Tentoraz som však naladil verejnoprávny rozhlas. Konkrétne bolo v tom čase na programe vysielanie pre najmenších. Vtedy som si uvedomil, že rozprávku z rozhlasu som nepočul dobrých desať rokov – a bol som rozhodnutý. Úvodná hudobná znelka bola zhruba taká ako v minulosti, ale obsah rozprávky sa od mojich čias podstatne zmenil. Šlo totiž o vysvetľovanie architektúry počítača.
Hlavným hrdinom v rozhlasovej rozprávke bol Miki. Postupne vysvetľoval o počítači všetko – monitor, klávesnicu, myš, ale venoval sa aj pevnému disku, disketovej jednotke, CD mechanike atď. Dôležité bolo, že všetko vysvetľoval detskými slovami a šancu porozumieť výkladu mali aj deti predškolského veku. Pravdupovediac, zhruba za 10 minút toho Miki stihol dosť, bolo to vcelku solídne vysvetlenie základov počítača. Veľmi sa mi páčila forma, akou autori rozprávky dokázali vysvetliť aj trochu náročnejšie skutočnosti. Odporúčal by som ju aj pre starších ľudí.
Na druhý deň som už chcel cielene zapnúť vysielanie Slovenského rozhlasu v príslušnom čase a vypočuť si ďalšiu časť rozorávky. Ale viete, ako to chodí. V práci som bol ešte dlhšie a rozprávku som už nestihol. Trvalo to pár dní, ale keď som počul ďalší diel z tejto série, vysvetľovanie sa dostalo už k pripojeniu na internet a webovým stránkam.
Čo z toho vyplýva? Po prvé je chvályhodné, že vysielanie verejnoprávnej stanice sa venuje aj týmto témam. Po druhé vyrastá nám generácia, ktorá má počítače, internet, moderné spôsoby komunikácie už v krvi. Vidno to všade okolo nás. Myslím si, že toto je skutočne cesta, ako sa v živote presadiť. Prejdime na ďalšiu tému, ktorá však s predchádzajúcou úzko súvisí. V čase, keď sme finalizovali toto číslo, práve vrcholil problém okolo písomných maturitných skúšok z matematiky. Neviem, ako sa to môže stať, ale na niekoľko škôl sa dostali testy s už vyznačenými správnymi odpoveďami. Pripadá mi to čudné, keďže aj my každý mesiac pracujeme s odovzdávaním podkladov pre tlačiareň. Každú stranu (a je ich vyše 100) u nás totiž pozerá niekoľko ľudí, máme niekoľko úprav vykonávaných grafikom, jazykovou redaktorkou a nakoniec aj finálnu kontrolu za prítomnosti všetkých. Napriek tomu sa sem−tam tlačiarenský škriatok objaví. Vytlačiť však vyznačené odpovede v teste a nezbadať to je naozaj pozoruhodné. Skôr sa mi zdá, že to nebolo náhodou.
Osobne si myslím, že projekt zavedenia počítačov do škôl by mohol postupne dospieť až do štádia, že maturity by bolo možné realizovať práve za ich využitia. Takto by sa asi nestalo, že by sa „omylom“ vytlačili aj nesprávne testy. Podľa mňa by sa zjednodušil aj proces vyhodnocovania testov, navyše by ich nebolo treba tlačiť (verte, že je to dosť nákladná položka) a azda by sa ešte viac podarilo zachovať anonymitu pri ich vyhodnocovaní. Dokážem si pritom predstaviť, že by testy v širšom rozsahu vypracovala skupina odborníkov a zodpovedný pracovník na ministerstve by potom len vybral finálne zadanie, pripravil a tesne pred stanoveným termínom uvoľnil na vypracovanie študentom.
Dokonca by som zvažoval možnosť, že by študenti pri riešení jednotlivých úloh mohli použiť aj informácie z internetu. Je to predsa skúška z dospelosti a tá by mala preveriť možnosti a skúsenosti študentov v reálnej praxi. Veď dnes je celkom bežné, že ak niečo robíte, príslušné informácie si najprv „vygooglite“. Dôležité je predsa vedieť dať si tieto informácie dokopy, posúdiť ich dôveryhodnosť a, prirodzene, vedieť ich aj rýchlo nájsť. „Namemorované“ znalosti nemôžu maž prioritu, cieľom by malo byť toľkokrát spomínané kreatívne myslenie.
Osobne som sa raz počas vysokoškolského štúdia s podobným prístupom stretol – mohli sme použiť akúkoľvek literatúru či konzultovať s ľubovoľnou osobou. Čas na skúšku bol však presne limitovaný a pomôcť kamarátovi znamenalo zobrať si z času určeného pre seba. Pravdupovediac, bola to jedna z najťažších skúšok vôbec.
Namiesto toho máme zo súčasných maturít ďalšiu kauzu, ktorej výsledkom je rad výziev na odstúpenie, resp. trestných oznámení. Mimochodom, zdá sa mi, že z tohto postupu sa už na Slovensku stal akýsi rituál. Za každým neúspechom nasleduje od skupiny osôb výzva na odchod. Paradoxne pritom takúto výzvu často počujeme práve od ľudí, ktorí by sa asi mali poobzerať najprv okolo seba. Asi vám to pripomína známe slovenské porekadlo o pozametaní si pred vlastným prahom...
Ale nekončime pesimisticky! Našťastie príroda ide podľa svojich pravidiel a okolo nás sa začína prebúdzať život. Verím, že si nájdete dosť času a čítanie tohto vydania PC REVUE bude pre vás znamenať príjemne a užitočne strávené chvíle.
Príjemné čítanie vám želá
Ondrej Macko

PC REVUE 5/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE

Zmena znamená život, a ako ste sa dozvedeli už minule, došlo k výmene na pozícii šéfredaktora nášho magazínu. Ja osobne som v PC REVUE pracoval na poste zástupcu šéfredaktora viac ako päť rokov a podieľal som sa na príprave celého čísla. Preto nastávajúca zmena asi nebude veľká.
Veríme, že smerovanie PC REVUE je správne. Skôr sa budeme snažiť o to, aby ste dostali ešte kvalitnejšie informácie s čo najväčším podielom pridanej hodnoty. Bežné recenzie budú o niečo kratšie, ale bude ich viac a väčší dôraz sa bude klásť na naše zhodnotenie produktu. Chceme prinášať maximum informácií, ktoré z internetu alebo produktového katalógu nikdy nezískate. Pripravujeme ešte viac porovnávacích testov hardvérových a softvérových produktov. Čiastočne zlepšíme aj grafiku, pribudnú obrázky a objavia sa nové grafické prvky.
Z obsahovej stránky budeme aj naďalej sledovať aktuálne trendy v oblasti stolových počítačov, notebookov, periférnych zariadení, zábavných zariadení, operačných systémov, aplikačného softvéru atď. Ako sme už signalizovali, časť venovaná odbornejším témam, ako sú servery, databázy, storage riešenia, vývoj aplikácií atď., prechádza do nášho nového magazínu INFOWARE.
V PC REVUE sa počas celého roka zameriavame na aktuálne trendy, ale pokúsime sa pozrieť aj za horizont a odhadnúť budúci vývoj počítačových technológií. V tomto roku napríklad bude pokračovať rastúci záujem o notebooky, ale v trochu inom vyhotovení, ako to bolo doteraz. Už v minulom roku celosvetový rast predaja notebookov dosahoval úroveň 19 %, zatiaľ čo predaj bežných pracovných počítačov stagnuje. Víziou používateľov je teda mobilné zariadenie disponujúce výkonom umožňujúcim nerušenú prácu, hry či sledovanie DVD videa, ktoré možno jednoducho nosiť všade so sebou. Ale hlavne treba zlepšiť výdrž práce na batériu. V horizonte niekoľkých rokov je celkom reálny príchod notebooku schopného bez externého napájania pracovať celý pracovný deň. Na úplné nabitie batérie bude potom postačovať jeho pripojenie na sieť počas noci. Ďalšia vlastnosť, ktorú používatelia od mobilného zariadenia žiadajú, je hladké pripojenie na internet – akýmkoľvek spôsobom. Bude stačiť, aby ste boli v dosahu niektorej z možností na pripojenie, a o ostatné sa už technológia sama postará. Napríklad ak ste počas práce pripojení k internetu pomocou sieťového kábla a zoberiete si notebook na rokovanie, automaticky sa vyhľadá bezdrôtové pripojenie. Po opätovnom návrate do kancelárie sa prepne na rýchlejší spôsob komunikácie. Príjemné, však?
Najmä v zahraničí sa už teraz prejavuje nárast predaja širokouhlých notebookov. Podobný trend očakávame v závere tohto roka aj na Slovensku. Širokouhlé notebooky si kupujú ľudia, ktorí ho okrem práce využívajú aj na zábavu v domácnosti. Takéto notebooky sa však s výhodou používajú aj v kancelárii – máte možnosť umiestniť si vedľa seba viacero dokumentov, čo vám uľahčí prácu. V tejto oblasti sa presadia zariadenia s vynikajúcim grafickým modulom, podporou viackanálového zvuku a diaľkovým ovládaním. Takýto notebook sa potom dá zobrať aj na služobné cesty, v zahraničí ich už vidieť na palube lietadiel. Objavujú sa aj notebooky s integrovanou kamerou, umožňujúce videokonferenciu cez internet.
Veľký dôraz sa bude klásť na zabezpečenie údajov. Pokiaľ sa vám stratí notebook v cene okolo 100-tisíc korún, je to veľká škoda a bude vás to dlho mrzieť. No ak sa k údajom napr. o vašich partneroch dostane konkurencia, môže to znamenať rádovo vyššiu škodu. Ak to trochu preženieme, konečným dôsledkom môže byť až bankrot firmy. A stačí na to len trochu inteligentnejší zlodej, ktorý vie, čo je na počítači najdrahšie.
Prístupové heslá pozostávajúce napr. z kombinácie 30 malých a veľkých písmen i číslic sa však bežne nedajú použiť. Práve preto sa objavujú možnosti zabezpečenia jednoduchým, ale spoľahlivým spôsobom. V súčasnosti preto nastupujú snímače odtlačkov prstov, ktoré len tak ľahko neobídete. Pritom si môžete nadefinovať prístup pomocou viacerých prstov. Človek nikdy nevie... :)
Mimochodom, určite ste si všimli, že doma i v práci máte okolo seba čoraz viac elektronických pomocníkov. Počítač v práci aj doma, mobilný telefón, internet, to všetko sú dnes veci, ktoré neodmysliteľne patria k životu väčšiny ľudí. Maily až do noci, naštartovaný program na okamžité doručovanie správ, to je bežná súčasť života. Otázkou ostáva, či nám skutočne tak veľmi pomáhajú pri práci a či naozaj urobíme rádovo viac ako pred desiatimi rokmi. Vyriešenie tohto problému je, prirodzene, trochu mimo záberu PC REVUE. Ale určite vám poradíme v tom, ako sa nestratiť v digitálnej džungli.
Príjemné čítanie januárového čísla vám praje
Ondrej Macko

PC REVUE 1/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko