EDITORIAL
Tento príhovor píšem v očakávaní príchodu nového roku, takže bude mať trochu nadčasový, nepočítačovo-filozoficko-budovateľský charakter.
Medzi slovenskou pospolitosťou vraj vládne „blbá“ nálada. Túto tézu som počul od predstaviteľov z „najvyšších kruhov“ ako nové prekvapivé zistenie, ale v skutočnosti všetci o nej dávno vieme, všetci ju prežívame a viac či menej úspešne s ňou bojujeme. V každej spoločenskej vrstve sa to prejavuje inak a má aj trochu iný pôvod. Zlá nálada v horšom prípade dokáže prerásť do dezilúzie, depresie, ba až do psychických problémov. Najviac ju prežívajú sociálne najslabšie vrstvy, pretože na ňu najťažšie dopadajú problémy transformujúcej sa ekonomiky, meniaceho sa spoločensko-politického systému a krehkej demokracie. Málo peňazí, veľa výdavkov, nezamestnanosť, slabé sociálne istoty určite nikomu na nálade nepridajú. Ak k tomu pridáme problémy v školstve, zdravotníctve, nízku vymožiteľnosť práva, korupciu, byrokraciu atď., ktoré trápia naozaj všetkých, dostaneme sa k zdroju, z ktorého pramení celková „blbá“ nálada Slovákov. Kľúč na jej rýchlu zmenu nepoznám rovnako ako politici (hoci tí sa nás pred voľbami snažia presvedčiť o opaku...). Jej pôvod je totiž podstatne hlbší a na jej odstránenie nestačí len napumpovať peniaze zo sprivatizovaných podnikov do jednotlivých rozpočtových fondov. Pokiaľ budú aj jednotlivé sociálne vrstvy silnejšie, bohatšie, vždy budú menej majetní závidieť tým druhým, čo je, bohužiaľ, už tradičná povahová vlastnosť nášho pospolitého ľudu... Podľa toho by to znamenalo, že nebudú šťastnejší vlastne nikdy. Vyššia životná úroveň ešte neznamená väčší pocit šťastia, hoci keď ju človek nemá, ťažko sa mu tento fakt prijíma. Skôr naopak. Treba byť dostatočne mentálne a duchovne vyspelý, aby sa s tým človek naozaj stotožnil. To nie je ani jednoduché, ani v dnešnom svete celkom bežné. Podľa toho, čo vidím, je naším vzorom a cieľom typická konzumná spoločnosť, ktorá degeneruje jedinca na „bežného spotrebiteľa“, ovládaného reklamnými kampaňami a supermarketmi. Mne osobne sa však predstava prototypu „amerického sna“ veľmi nepozdáva. Jesť treba, ale plné brucho skôr upokojuje a uspáva ako vyzýva k nejakým tvorivým činom, k aktivite. Neverím tomu, že sa staneme lepšími, až keď budeme všetci dostatočne materiálne zabezpečení, že potom si budeme môcť dovoliť byť láskavými, dobroprajnými, budeme si pomáhať, odpúšťať, budeme tvoriví, pracovití atď. Skôr si myslím, že teraz by sme sa mali pokúsiť pretvoriť doterajší rebríček hodnôt, hoci to vôbec nebude jednoduché. Mali by sme sa pokúsiť zbaviť sa tých večných komplexov, zhodnotiť svoje prednosti a nedostatky, určiť ciele a nájsť cestu, ako ich dosiahnuť. Mali by sme sa začať spoliehať na svoje sily a zobrať osud do svojich rúk. Mali by sme znovu začať snívať. Mali by sme sa naučiť usmievať. Viac sa vzdelávať, viac diskutovať, spoznávať svet, iných ľudí, iné kultúry, tradície atď. Jednoducho byť lepšími, vyrovnanejšími, silnejšími. Potom by nás otrasy a pády novo sa tvoriacej demokracie tak neubíjali a nedeprimovali, ale naopak, pomohli by sme k jej rýchlejšiemu dozretiu. A spoločnosť nedozreje, kým nedozrejeme my ľudia, ktorí túto spoločnosť tvoríme. Inak povedané, keď spoločnosť nedokáže pozitívne ovplyvňovať jedincov, musíme si pomôcť sami, vyspieť a spätne pozitívne ovplyvňovať spoločnosť. Inak sa tej „blbej“ nálady nezbavíme. V tom nám nepomôže ani nová vláda, ani NATO, ani vstup do EÚ. Musíme si pomôcť sami.
Trochu iná téma na odľahčenie. Cez novoročné sviatky sme dovolenkovali v Terchovej. Milujem tento kraj a radi sem s rodinkou chodíme, či už v lete, alebo v zime. Tohtoročný príchod Nového roku však zaskočil prívalmi snehu nielen nás, stále padal a padal a nebolo ho kde odpratávať. Nešťastný miestny traktorista sa ho radlicou usiloval celý deň zatláčať raz do jedného dvora, raz do druhého, poštvúc proti sebe postupne všetkých susedov. Vo vyprataných koridoroch sa snažili zaparkovať svoje autá dovolenkári, blokujúc tak nielen seba, ale aj domácich a inkriminovaný traktor. Takže nervozita, nadávky a stále neubúdajúce haldy snehu. Chvíľami to vyzeralo, že si dovolenku budeme musieť nedobrovoľne predĺžiť. Tak ma napadlo, prečo ešte niekto neprišiel s nápadom skonštruovať snehový kombajn, ktorý by do seba nasával sneh, ten by sa lisoval, trochu roztápal a následne zmrazoval na ľadové tehly. Tie veľkosťou predstavujú rádovo menší objem ako voľne padajúci sneh. Sú podstatne skladnejšie, dajú sa z nich skladať menšie stavby: garáže, preliezačky, bludiská... takže bola by aj zábava. Stačí vymeniť formičky na ľad za iné a z kombajnu môžu vychádzať ľadové snehuliaky, zajačiky, medvedíky, valašky... a originálna ľudová tvorivosť je na svete. A ešte by sme ich mohli aj predávať. Za 5 % z výnosov predám autorské práva prípadnému záujemcovi!
Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
